Nedeľa po Novom roku

Texty: 4. Mojžišova  6,22-27; Efezským 1,3

Modlitba pred kázňou: Pane, prosíme, dávaj nám uprostred každodenného chaosu veľa svojho pokoja. Tiež dostatok odvahy a nádeje potrebnej pre to, aby sme žili v Tvojej pravde. Prosíme, aby nás uprostred cynizmu a beznádeje sveta neopustila radosť z Tvojej blízkosti. Daruj nám svoje požehnanie aj v slove, ktoré nám bude teraz zvestované, vo svätej Večeri Pánovej i v spoločenstve s Tebou aj s bratmi a sestrami. Vďaka Ti za to! Amen.

     Milí: bratia a sestry!

     Na začiatku nového roku zvyčajne vyslovujeme priania. – Ak už nie pre seba, tak pre iných. Vzájomne si želáme zdravie, pokoj, o trochu viac peňazí; ako veriaci ľudia nadovšetko Božie požehnanie.

     Požehnanie je slovo veľké, širokoobsažné, tiež tak trochu tajomné. Chceme o ňom premýšľať. Čo znamená Božie požehnanie? – V Biblii sa o tom môžeme mnoho dočítať. Už na jej prvej strane sa o Božom požehnaní dva krát hovorí. Prvý raz v neobvyklej súvislosti. Pán Boh stvoril rozličné morské tvory. Požehnal ich hovoriac: „Ploďte a množte sa a naplňte morské vody“ (1M 1,22). Prvým nositeľom Božieho požehnania je teda morská háveď. Tiež, nám možno nie najpríjemnejšie, chobotnice, žraloky a všeličo iné, čo brázdi vlny mora. Až potom Boh žehná človeka. Prečo? Nie je to degradácia? – Nie. Človek je v úvode Biblie ponímaný ako druh, ako vrchol všetkých živých tvorov.

     Pán Boh človeka – korunu tvorstva, ktorého stvoril ako muža a ženu, požehnal a riekol im: „Ploďte a množte sa, a naplňte zem; podmaňte si ju a panujte nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom a nad každým živočíchom, čo sa hýbe na zemi!“ (1M 1,28). Panovať v Biblii znamená opatrovať, mať úlohu zodpovedného správcu. Na to je dobre nezabúdať, nech sme v akomkoľvek vedúcom postavení v rodine (rodičia, starí rodičia) alebo v spoločnosti. Človek dostáva od Hospodina vyššiu dôstojnosť ako všetky iné živočíšne druhy. Zároveň si však má uvedomiť, že jeho 127,3-5a; 128,3-6). Nie každému však boli deti darované. A hoci sa zdá, že život bez detí je nepožehnaný, aj bezdetný človek môže odovzdávať život ďalej, môže byť Bohom požehnaný a šíriť Božie požehnanie. Ako? – Deje sa tak, keď ľuďom pri stretnutí s nami, je zmnožená ich  radosť zo života, keď sú cez nás vnútorne obohacovaní. Deje sa tak, keď sa modlievame za iných, keď prosíme, aby ich Pán Boh žehnal. Podmienkou pre to, aby sme Božie požehnanie mohli odovzdať ďalej je, že medzi nami a Pánom Bohom musí byť úzky osobný vzťah. Len z neho môžeme iných vnútorne obohacovať. Nemôžeme dávať to, čo sami nemáme.

     Áno, Božie požehnanie má v Biblii často podobu modlitby. O jednom z najznámejších, tzv. Áronovskom, sme čítali v 4M 6,22-27. Božiemu ľudu je vyprosovaná ochrana. To naznačuje, že požehnanie nie sú čary. Nie je to mágia.  Prosba o Božiu ochranu nevylučuje možnosť, že Pán Boh povedie svoj ľud cestami, po ktorých vôbec netúžime ísť. Boh však i vtedy hľadá naše dobro, ako pastier, ktorý chránia svoje stádo pred ohrozením zvonku i pred pokušením zvnútra.

     Požehnanie je Božia vernosť, o ktorú sa smieme vždy opierať – to jadro je prísľubu Božej ochrany. Pán Boh bude s nami, hoci by sme kráčali temným údolím (por. Ž 23,4). Božie požehnanie neznačí: Všetko pôjde hladko a ľahko, ale: môžem sa spoľahnúť na Hospodinovo: Nebojte sa! Dôveruj mi, drž sa ma a ja pôjdem s tebou – s vami až na koniec vašej životnej cesty.           

     „Nech rozjasní Hospodin svoju tvár nad tebou a nech ti je milostivý“ (4M 6,25). To znamená, že sa Pán Boh ľudom zjavuje v pravde svojho slova. Božie slovo je sviecou našim nohám a svetlom našim chodníkom (por. Ž 119,105). Svetlo pravdy Božieho slova v plnosti prišlo v Ježišovi Kristovi. V Ňom sa Božie slovo stalo telom

(J 1,1.14). V Ňom prišla na svet pravda a milosť (J 1,17) – to najväčšie Božie požehnanie pre nás. Božie požehnanie nie je nič hmlisté, ale čosi konkrétne. Už starozmluvný Izrael pod požehnaním rozumel radosť z detí, zdravie, úžitok z vykonanej práce, úspech, spokojnosť. No časom sťa by tušil, že Božie požehnanie je ešte čosi omnoho viac, že za ním stojí Božia láska, ktorá nás chce priviesť až k sebe; že Pán Boh nám dáva účasť na vlastnom šťastí.  Obrazne povedané: V terajšom pozemskom živote Božie požehnanie začína ako malý potôčik a my si nedokážeme predstaviť, aká mohutná rieka to nakoniec bude, čo všetko nám Pán Boh ešte chystá (por. 1K 2,9; 1J 3,2).

     Pán Boh nás v Ježišovi Kristovi požehnal všetkým duchovným požehnaním (Ef 1,3). Pán Ježiš Kristus nám prináša požehnanie v plnom slova zmysle. V Ňom nám je darovaný pokoj – zmierenie s Bohom (por. R 5,1). Zmierenie, ktoré vyjadruje aj Večera Pánova. Ona nám chce otvoriť oči, aby sme mohli veriť, že Boh v Kristovi nám viac nepočíta naše priestupky (por. 2K 5,19). Viditeľne to, že nám Pán Boh viac nepočíta hriechy, ešte nie je zjavné. Tak ako v rannom štádiu je nemožné rozoznať embryo opice od embrya človeka. V určitom okamihu sa však rozdiel stane viditeľným.

     Práve Večera Pánova je toho predobrazom. - V nej sme citeľne uisťovaní, že pokoj – zmierenie s Bohom, ktoré Ježiš získal svojou smrťou, platí aj nám.

     Pokoj s Bohom je vrcholným darom Božieho požehnania. Kristus nám ho dáva, aby sme si aj my dokázali vzájomne odpúšťať a pomáhať. Cirkevný otec Augustín napísal: „Slovo stalo sa telom, aby sa človek stával človekom.“ – Aby sme boli takými, akých si nás Pán Boh praje mať; aby náš život bol požehnaný, stal sa požehnaním pre iných.

     Pán Boh nám dáva svoje požehnanie. Nie je to však kúzlo. Kúzlu nemožno odolať, pôsobí automaticky. Božiemu požehnaniu človek s tvrdým srdcom odolávať môže. Hoci Božie požehnanie nie je kúzlo, predsa je skutočné a mocné. Boh ho neberie späť. Milosť a pokoj, ktoré priniesol svojou obeťou Ježiš Kristus, stále platia. Ak sa poslušnou vierou neotvárame Pánu Bohu, môže sa Božie požehnanie od nás odraziť sťa hrach od steny. Ponuka daru Božieho požehnania v Ježišovi Kristovi však trvá. Pán Boh nevidí pri nás nič radšej, nič Mu nie je milšie ako to, keď Jeho požehnanie vďačne prijímame.

     Apoštol Pavel to tak urobil. Keď – pre vieru väznený, píše list Efezským, jeho prvé slová nie sú slovami sťažností, ponosovania, pocitov krivdy, ale vďaky. „Požehnaný Boh a Otec Pána nášho Ježiša Krista, ktorý nás v nebeských veciach požehnal v Kristovi Ježišovi všetkým duchovným požehnaním“ (Ef 1,3). Požehnaný Boh (gr.) – Ten, ktorý má byť velebený, ktorému patrí naša vďaka. Pán Boh  pri nás nevidí nič radšej ako to, že Jeho požehnanie s vďačnosťou prijímame, že ho berieme vážne. Toto, prajem v novom roku sebe i vám – aby sme vďačne prijímali Božie požehnanie v Kristovi, aby bol náš život Bohom požehnaný a my sme sa stali požehnaním pre mnohých ďalších.    Amen.

Literatúra:
Luděk Rejchrt: Na úpatí hory (vyd. Kalich, Praha 1990);
Kolektív autorov: Výklady ke Starému zákonu I. Zákon /Genesis-Deuteronomium/ (vyd. Kalich, Praha 1991);
Homilie Miloslava Máši /Rok B/ (vyd. Síť, Praha 1996),
Richard Wurmbrandt: Kristus na židovské cestě (vyd. Stefanos, Jindřichův Hradec 2000);
Gottfried Voigt: Unser Gottesdienst (Vandenhoeck & Ruprecht in Göttingen, 1974)
;Ľudovít Fazekaš: Pavlov list Efezským (UMB, PF, Katedra Teologicko-misijného seminára,Banská Bystrica 1995).