Posledná nedeľa po Zjavení

Epištola: 1. Korintským 13. kap., texty: Rímskym 1,14; 13,8-10

Modlitba: Také mi srdce daj, ktoré blížnych miluje, z nešťastia sa rmúti, z ich šťastia sa raduje, hnev, závisť, lakomstvo zo zmýšľania odstráň! Obetavou láskou obdar ma, Bože sám. Amen. /ES 554,1/

Milí: bratia a sestry!

     O týždeň sa bude v našom cirkevnom zbore konať výročný zborový konvent. – Stretnutie, na ktorom máme bilancovať, zhodnotiť činnosť nášho zboru, službu, ktorú koná. Týka sa to mňa i teba, nás všetkých, lebo cirkevný zbor nie je abstraktné tajomstvo, ale sme to my, konkrétni ľudia, ktorí ho tvoríme.

     Výsledok očakávaného hodnotenia je známy. Neznie to síce trikrát radostne, ale skončili sme s dlhom. S poriadne veľkou podlžnosťou. Ako to? – Jestvujú dve možnosti, ako sa stať dlžníkmi, ako sa zadĺžiť. Prvá: požičať si od niekoho čosi. Kým to nevrátime, sme dlžníci. Druhá: Dostať od niekoho čosi s tým, aby sme to dali komusi inému. Pokiaľ tak neurobíme, kým mu to neodovzdáme, zostávame dlžníci. O tomto hovorí text Písma (R 1,14), v tomto zmysle má aj náš cirkevný zbor značnú podlžnosť.

     Pavlova, ani naša dlžoba sa netýka dlhu v zmysle nevrátenia, ale dlhu v zmysle neodovzdania ďalej. Pavel, ani náš zbor si nevzal pôžičku, ktorú by sme museli splácať. Zato nám však niekto zveril mnohé, čo máme odovzdať iným. Ten Niekto je Ježiš Kristus a to, čo nám zveril, je evanjelium – radostná zvesť o tom, že Kristus je Spasiteľom sveta.

     Pavel chápe, že keď prijal evanjelium – keď sa stal evanjelikom, stal sa zároveň dlžníkom. Byť evanjelikom znamená prijať evanjelium, žiť podľa neho a každý evanjelik, je dlžníkom – v takom ohľade, ako apoštol Pavel. On píše, že je dlžníkom nielen cirkevnému zboru v Ríme, ktorému adresuje svoj list, ale Grékom aj Negrékom, múdrym aj nerozumným (R 1,14) – celému svetu, všetkým ľuďom. V tomto zmysle je i náš cirkevný zbor – my, ktorí doň patríme, dlžníkom. – Voči svetu, v ktorom žijeme, najmä voči nášmu najbližšiemu okoliu máme dlh neodovzdaného evanjelia. Písmo nás nabáda: „A tak teda, dokiaľ máme čas, čiňme dobre všetkým, ale najmä domácim viery“ (G 6,10; por. 1Tim 5,8).

     Vec misie - pozývania iných ku Kristovi, zvestovania evanjelia, teda vonkoncom nestojí tak: chce sa mi vyznávať vieru v Pána Ježiša, alebo sa mi nechce; nehanbím sa za Neho, alebo sa za Neho hanbím. – Všetko jedno...     Keď sme uverili v Krista, sme dlžníkmi iným. Tak nás to učí Biblia na nikom menšom ako bol apoštol Pavel. Ak sa on, ktorý vykonal toľko misijných ciest – pozriteže si len o nich mapky na konci vo vašich Bibliách – ktorý napísal temer polovicu kníh Novej zmluvy, cítil byť dlžníkom, o čo viac sa nimi máme chápať my? Začína to už v rodine, pri výchove detí. Máme im poskytovať nielen potrebné ošatenie, obuv, stravu, teplo, sporiť pre nich nejakú korunku, podporiť ich v štúdiu, ale máme im predovšetkým odovzdávať vieru v Ježiša Krista – ako pevný základ života. Zvestovanie evanjelia slovom, činom i modlitbou však nie sme dlžní iba našim deťom, ale aj ďalším ľuďom. Pán Ježiš nám prikázal: „Čiňte mi učeníkmi všetky národy“ (Mt 28,19a).

     K ľudskej poctivosti patrí: nebyť nikomu nič dlžný. Je v tom zároveň však aj kus hrdosti. Ako kresťania vieme a máme sa to učiť, že zdarma sme od Ježiša Krista mnohé prijali, zdarma máme aj iným dávať. Kristovi Jeho dobrodenia nesplatíme, ale ak bude vecou nášho srdca, čo vyznal Pavel: „Veď ja sa nehanbím za evanjelium (Kristovo): lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu, predne Židovi, (potom) aj Grékovi“, ak nám vo viere nepôjde iba o samých seba, len vtedy pôjdeme cestou, ktorou nás chce Pán viesť.

     Pán Ježiš nám odovzdal radostnú zvesť, svoje evanjelium. Večera Pánova, ku ktorej sme pozvaní, nám to konkrétne, priam citeľne pripomína. Práve keď prijímame dary Pánovho stola sme uistení, že Pán Boh nie je „škrob“, nie je žiaden „skrblík“, ktorý nám nepraje, ale dal nám to najcennejšie, čo mal, svojho Syna, Ježiša Krista. V Ňom, Jeho zástupnej obeti za naše previnenia, nám daroval samého seba. Večera Pánova je uistením, že lásku nemusíme čerpať z vlastných zdrojov, ale z Krista. Z 1K 13. kap. sme čítali známu Hymnu lásky. Hovorí o láske, ktorú sme povolaní nasledovať. Nie v tom chápaní, že musíme zo seba vydolovať vlastnosti, ktorými je v 1K 13.kap. láska opísaná. Láska má konkrétne meno: Ježiš Kristus. On nám odovzdal evanjelium, aby sme ho zvestovali ďalším. Sme v tom mnoho dlžní. Áno, jestvuje dlh nie iba v zmysle nevrátenia, ale tiež dlh v zmysle neodovzdania ďalej toho, čo si nemáme nechať pre seba. Nech nám ide o to, aby sme Kristovu dôveru nesklamali, aby sme slovom, skutkom i modlitbou blížnym ochotne odovzdávali evanjelium, Pánom Ježišom nám zverené. Jestvuje pre to veľa rôznych príležitostí a mnoho rozličných spôsobov. Aspoň dva konkrétne:

     Od jesene bude možné učiť evanjelické náboženstvo v školách aj v iných časoch, ako sú nulté či neskoršie popoludňajšie hodiny. Aby sme túto príležitosť – zvlášť vo väčších – rozsiahlejších zboroch neprepásli, plánuje naša cirkev poriadať v lete kurzy pre ev. učiteľov, ktorí by sa na školách, kde pôsobia podujali slúžiť aj v oblasti vyučovania ev. náboženstva. Bude medzi našimi učiteľmi ochota? Podarí sa nám ich osloviť a získať pre túto vec?

     Po zmene spoločenských pomeroch vychádza mnoho dobrej duchovnej literatúry. Celkom nedávno vyšli prvé dva zväzky biblických príbehov „Príbehy dodnes živé“. Nemienim robiť z kázne reklamu, ale dokážeme tieto pekne spracované príbehy sprostredkovať našim deťom? Nájdeme si čas, aby sem im ich čítavali a aj tak ich viedli k Láske menom Ježiš Kristus? Nezostaneme opäť dlžníkmi?

     Kto z nás by nemal pocit dlhu v láske? Nebolo by správne myslieť na to, koľko lásky ostali dlžní iní nám. Radšej premýšľajme, pýtajme sa, koľko lásky dlhujem ja?

     Láska sa nedá nahradiť nadšením ani peknými slovami. Apoštol Pavel prízvukuje, že láska je plnosťou zákona. S konfirmandmi sme si vysvetľovali, že Božie prikázania nie sú výrazom Božej svojvôle, snahy Boha obmedzovať nás, ale znakom Božej lásky k nám. Pán Boh nám ich nedal, aby nás nimi uväznil sťa v nejakej cele, ale aby nimi vytvoril chránený priestor, „košiar“.  Zmyslom prikázaní, celého Božieho zákona je, aby sme druhým neubližovali, ale robili ich život  krajším, požehnanejším. Biblia pripomína, že zákon nie je naplnený plnením zákona, ale životom v Kristovej láske.

     Sme si dlžníkmi v láske, bez ohľadu na to, či nám aj druhí lásku dávajú alebo nie. Je čas porozumieť, že jestvuje dlh nie iba v zmysle nevrátenia, ale tiež dlh v zmysle neodovzdania ďalej. – Je čas, vyvodiť z tohto poznania dôsledky. Pán Boh nám v tom pomáhaj! Amen.

Pramene:
Theo Lehmann: Andacht /25.1./ in: Feste-Burg-Kalender fűr das Jahr 2004 (Freimund-Verlag, Neuendettelsau 2003);
Libor Bednár: Úvodná pobožnosť na stretnutí SPK LOS ECAV v Lipt. Trnovci (5.11. 1998).