Predpôstna nedeľa

Čítania: 2M 34,29-35; 2Kor. 3,7-11; Evanjelium: Lukáš 9,28-36, kázňový text: 2. List Korintským 3,12-4,2

Milí: bratia a sestry!

Možno zvlášť vy, milí konfirmandi, ale zrejme i ďalší z nás, sme si už položili otázku: Aký zmysel má chodenie do kostola? Načo je dobré čítanie Biblie? Nie sú tieto záležitosti stratou času? – Nejakou mrzutou povinnosťou?

S takýmito otázkami zápasil jeden mladík. Otec mu povedal, že odpoveď nájde u chlapíka, ktorý žil v chatke pod vrcholom strmého kopca. Mladík sa teda k nemu vybral. Onen muž, žijúci temer ako pustovník, mu kázal, aby počas troch dní nosil do chaty vodu zo studničky pod kopcom. Mladík ho poslúchol. No kým vodu vyniesol na kopec do chatky, zakaždým mu vytiekla. Pustovník mu ju totiž kázal naberať do prúteného koša. Keď sa mu mládenec ponosoval, že to, čo robí, nemá zmysel a povedal, že viac po vodu nepôjde, onen muž odvetil: Máš pravdu, že voda z koša zakaždým vytečie. No pretože si ju do koša naberal pravidelne, je kôš teraz omnoho čistejší, ako keď si šiel po vodu prvý krát.

Dobre tušíte, kam smeruje tento príbeh. Pravidelný kontakt špinavého – zaprášeného koša s vodou spôsobil, že sa stal čistejším. Práve tak, keď prichádzame do Božej blízkosti – keď sme vystavení vplyvu Božieho slova – v kostole, či inde, kde otvárame Bibliu – Božia blízkosť v nás zanecháva stopy. Očisťuje nás, premieňa náš charakter, naše zmýšľanie i vôľu. Preto potrebujeme otvárať  - čítať Písmo Sväté, potrebujeme premýšľať nad jeho posolstvom. Preto je škoda vynechať služby Božie, lebo Božie slovo nás má moc očistiť, premieňať, formovať k dobrému. „Každé písmo vdýchnuté od Boha, (je) aj užitočné učiť, karhať, napravovať a vychovávať v spravodlivosti, aby dokonalý bol človek Boží a spôsobný na všetko dobré“ (2Tim 3,16-17).

Pretrvávajúci účinok Božej prítomnosti – fakt, že Pánova blízkosť na človeku zanecháva stopy, bol zreteľný už na Mojžišovi. Po každom rozhovore s Bohom Mojžišova tvár žiarila. Izraelci na ňom videli odraz Božej prítomnosti. I dnes záleží, akému vplyvu sa vystavujeme, k čomu obraciame svoju tvár, na koho orientujeme svoju pozornosť. Kto obracia svoju pozornosť na Pána Ježiša Krista, kto dovolí, aby Ježišove slová i činy naplnili jeho vnútro, zažíva premenu. Pretože Kristove slová a postoje vytesňujú z nášho vnútra hriešne myšlienky, nesprávne túžby.

Ak napríklad neviem ovládať svoj jazyk, potom by som mal premýšľať, čo napĺňa moje srdce. Veď z plnosti srdca hovoria ústa (Mt 12,45b). Písmo nám ponúka pomoc, ako ovládať svoju reč. V Liste Filipským (4,8.9b) čítame: „Premýšľajte bratia, o všetkom, čo je pravdivé, čo čestné, čo spravodlivé, čo čisté, čo ľúbezné, čo príjemné, o všetkom, čo je ctnostné a čo chválitebné! ... A Boh pokoja bude s vami.“ Ak budeme mať v našich srdciach, v našej mysli  to, čo spomína uvedený text, budú i naše slová budujúce, iným na požehnanie. Kto nechá svoju myseľ formovať Písmom Svätým, kto sa orientuje podľa Krista, má iným slúžiť ako zrkadlo, cez ktoré sa do nášho sveta odráža Ježišova láska, dobrota, odpustenie a zmierenie. Toto majú iní na nás vidieť.

 Naše životy majú odrážať Božiu slávu. Niekedy ju na nás vidieť, ale mnoho krát, možno aj väčšinou, je na nás vidieť niečo iné. Sčasti preto, lebo sme Kristom iba očarení, nakrátko sa nadchneme Jeho slovom, tým čo počujeme, čítame. No očarenie, nadšenie, sympatia k Ježišovi je iba prvým z troch štádií kresťanskej skúsenosti. Iste, nič proti nadšeniu či očareniu Ježišom, no je potrebné prejsť od neho k hlbšiemu poznaniu Krista a najmä k stotožneniu sa s Ním. Vierou v Ježiša nie je nadšenie, ktoré rýchlo zhasne, nie je ňou ani poznanie kresťanského učenia. Viera je zjednotenie sa s Kristom, zladenie nášho zmýšľania s Kristovým na rovnakú „vlnovú dĺžku“, dôvera a poslušnosť Jeho slovu. Kresťanská viera je vnútorné stotožnenie sa s Pánom Ježišom Kristom (por. G 2,20). Ak navzdory tomu vnímame, že sme slabí, že ľudia okolo nás iba sotva na našom živote vidia Božiu slávu, dôverujme Božiemu slovu. Ono svedčí, že naša premena, v ktorej odrážame Božiu lásku, slávu a odpustenie je dielom Pánovho Ducha, nie našou zásluhou, nie výkonom našej zbožnosti. „Duch Pánov premieňa nás“ (2K 3,18). Kresťanstvo nie je vylepšovaním našich hereckých schopností na profesionálnu úroveň, ale stotožnenie sa vierou s Ježišom. Nie je to len očarenie Kristom, iba nadobudnutie solídnych vedomostí - informácií o Ňom, ale zjednotenie, stotožnenie sa s Pánom Ježišom, s Jeho vôľou.

V našom meste bol v uplynulých rokoch viac krát premietaný film „Ježiš“. Každé z týchto filmových predstavení končilo modlitbou, ktorá je krásnym príkladom toho, čo znamená stotožnenie sa s Ježišom. Znela: „Pane Ježiši, potrebujem Ťa. Ďakujem Ti za to, že si zomrel za moje hriechy na kríži. Otváram Ti dvere svojho života, a prijímam Ťa ako svojho Spasiteľa a Pána. Ďakujem Ti za odpustenie mojich hriechov. Ujmi sa vedenia môjho života a zmeň ma, aby som bol takým, akým ma chceš mať.“

Pane, urob ma takým, akým ma chceš mať! – Kto sa v tomto zmysle modlieva, pre toho je prirodzené, že sa zrieka zatajovaných hanebností, že si nepočína chytrácky, nefalšuje Božie slovo, nezľahčuje si Božie prikázania podľa toho, ako sa mu to hodí, ale zjavuje svojím životom pravdu (por. 2K 4,2).

Na Mojžišovi zanechala Božia blízkosť stopy. Jeho tvár žiarila. Mojžiš si pred ľuďmi zahaľoval obličaj závojom, aby nevideli, ako jas jeho tváre postupne bledne. My sa toho báť nemusíme. Ani sa nepokúšajme umelo vylepšovať náš duchovný stav, pokrytecky sa hrať na to, že sme lepší ako v skutočnosti. Kristova prítomnosť – Duch Pánov nás nechce stresovať svojimi nárokmi. – Nevedie nás k márnej snahe byť duchovne perfektnými. Ak sa máme o čosi snažiť, tak o to aby iní videli na našom živote stopy Božej blízkosti. Stopy toho, že vieme odpúšťať i priznať si vinu, šíriť i prijímať lásku, ochotne a obetavo slúžiť Bohu i blížnym. To sú stopy Pánovej blízkosti v našom žití. Nemáme sa o ne snažiť  preto, aby sme sa kvôli tomu dostali do neba, ale z vďačnosti za obeť Pána Ježiša. Vďaka Kristovej obeti máme aj my v nebi miesto. „Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda“ (2K 3,17). Sme oslobodení od stresujúceho úsilia o perfektnosť, ako o vstupenku do Božieho kráľovstva. Pre zásluhy Ježiša Krista nám ju Pán Boh daroval. Máme „voľný lístok“ do neba. Z vďačnosti, aby sme nezarmucovali Krista, ktorý pre nás toľko urobil, ktorý šiel namiesto nás na smrť, chceme žiť tak, aby aj iní na nás poznali stopy Pánovej blízkosti. Nie vystresovaní strachom, ale naplnení veľkou vďakou ku Kristovi Ho chceme prosiť. Pane, urob nás takými, akými nás Ty chceš mať.      Amen.

Pramene:

Mgr. Daniela Kissová: Homiletická prípravka in: Služba slova (roč.LI, č. 1/2004, 22.2.; vyd. VMV ECAV na Slovensku v Bratislave);
Marek Vanča /výklad 20.9./  in: Na každý den 1999 (vydal Kalich, Praha 1998);
Ester Čašková /výklady 30.-31.5./  in: Na každý den 2001 (vydal Kalich, Praha 2000);
Průvodce životem: Pavlovy listy: Do Říma, Do Korintu (vyd. IBS a Luxpress, Praha 1995);
Průvodce životem: 2. Mojžíšova /Exodus/ (vyd. IBS a Luxpress, Praha 1999);
Anthony E. Gilles: Lidé cesty (vyd. Portál, Praha 1993);
Dr. Martin Schacke: Mojžiš v Božej prítomnosti (vydala Cirkev bratská na Slovensku v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava 1988).