1.nedeľa pôstna

Epištola: Rímskym 10,8b-13; Evanjelium: Lukáš 4,1-13, kázňový text: 5. Mojžišova 26,1-11

Milí: bratia a sestry!

Mnohé kostoly majú svoje meno, svoj osobitý názov. Povedzme rímskokatolícky farský kostol v Ružomberku  je kostolom sv. Ondreja. V Košiciach je Dóm sv. Alžbety a v Bratislave známy Dóm sv. Martina.

Azda menej známe je to, že evanjelický kostol vo Vrútkach nesie meno Dr. Martina Luthera, to, že ev. kostol v Modre je kostolom Petra a Pavla, či fakt, že evanjelický kostol v Nitre je kostolom Svätého Ducha.

Náš evanjelický kostol v Ružomberku nemá žiadne špeciálne meno. Nie je však dôvod cítiť sa preto menejcennými. Ak nášmu kostolu vravievame, že je to chrám Boží, tak by sme sotva vymysleli krajší, dôstojnejší  názov. Je Boží a to stačí!

Názvy majú nielen kostoly, ale i niektoré cirkevné zbory. Napríklad istý letničný zbor v USA sa volá „Vinica“. Iný - baptistický v Bratislave -nesie pomenovanie „Viera“, a zase zbor ďalšej cirkvi, kdesi na východe Slovenska, sa nazýva „Meč Ducha“. Tieto pomenovania chcú naznačiť smerovanie, ktoré by členovia toho – ktorého zboru nemali stratiť. V daných názvoch zborov ide o vyjadrenie túžby nanovo sa vracať k tomu, že sme – ak zostaneme pri spomenutých príkladoch – vinica Pánova, že v cirkvi nám ide o vieru, alebo že máme bojovať zbraňami Ducha, mečom Ducha, nie zbraňami hmotnými, svetskými.

Bolo by zrejme zaujímavé a podnetné, keby mal teraz každý z nás za úlohu vymyslieť názov pre náš cirkevný zbor. – Tak, aby názov  charakterizoval, o čo nám vlastne ide. Niekto by vari náš zbor pomenoval „Návrat domov“ – v čom by sa odrážala túžba, aby tí, ktorí medzi nás prídu, snáď po dlhom čase, alebo vôbec prvý raz, tu našli svoj duchovný domov, prežili tu svoj návrat k Pánu Bohu. Iný by dal azda nášmu zboru názov „Splnený sľub“. – To by pripomínalo, že žijeme z toho, že Pán Boh plní svoje sľuby a zároveň by nás to zaväzovalo plniť naše sľuby dané Bohu. Zrejme však opäť nemusíme vydávať energiu na to, čo už za nás dávno vymysleli iní. Stačí pripomenúť, že sa voláme evanjelický zbor. – Teda zbor spätý s evanjeliom. Sme a máme zostať zborom dobrej správy, zborom, ktorý nezabúda na posolstvo o víťazstve v Kristovi. Vierou máme na ňom podiel, a to nie je málo! (por. R 10,11-13). To, čo by sme nemali stratiť, cesta, ktorou by sme mali smerovať, je už v pomenovaní „evanjelický“ = podľa evanjelia. Názov evanjelický zbor nech vás vedie k radosti v Kristovi, k spoľahnutiu sa na Božie sľuby, k posiľňovaniu sa tým, že Ježiš Kristus je naša životná výhra, že v Ňom, vo viere v Neho, je naše víťazstvo.

Mnohé nám v živote berie radosť. Mnohé nás zneisťuje, vlieva nám do srdca skepsu a porazeneckú náladu. Sme na počiatku pôstneho obdobia a počujeme o vyhladovanom Ježišovi, ktorého pokúšal diabol (L 4,2nn). Pokušiteľ rád využíva i naše oslabenie. – Okamihy, keď sme duchovne hladní, keď strácame radosť, keď sme zneistení či zažívame životné prehry. Pre Ježiša bolo a tiež pre nás je mocnou ochranou slovo Božie. Z Listu Rímskym (10,8b) sme počuli, že Božie slovo je blízko nás, v našom srdci. Ako evanjelici nemusíme vymýšľať novoty. Stačí si pripomínať, že evanjelium – Božie slovo je kľúčom k životu, že viera v Kristovo evanjelium nám vracia radosť, istotu – premáha porazeneckú náladu. Božie slovo – slovo živého Boha je kľúčom k životu. Je spoľahlivé. Pán Boh plní svoje sľuby.

Z 5. knihy Mojžišovej sme čítali, že Pán Boh splnil sľub, ktorý kedysi dal svojmu ľudu, putujúcemu po vyslobodení z Egypta do zasľúbenej krajiny. Izrael videl len piesok a skaly púšte. Mal však Boží sľub, že Hospodin ho dovedie do Kanaánu. A Pán Boh tento sľub splnil. Boží ľud potom žil z plodov darovanej krajiny. Boh ho do nej viedol  predivne – púšťou, no doviedol. A Boží ľud žil z plodov zeme, ktorú mu Hospodin daroval do vlastníctva – do dedičstva /podľa Bible kralické/ (5M 26,1). Hospodin svojmu ľudu prikazuje obetovať plody z prvej úrody (prvotiny). Ony nie sú len výsledkom ľudskej práce Izraelcov, ale aj výťažkom krajiny, ktorú im Pán Boh daroval. Sú potvrdením, že Hospodin plní svoje sľuby. Starozmluvný Izraelec mal obsahom koša naplneného plodmi z prvej úrody osvedčiť: Tieto dary zeme sú dokladom, že Pán Boh nám nedal zahynúť, že napĺňa svoje sľuby: Vyhlasujem dnes pred Hospodinom, že som prišiel do krajiny, o ktorej sa Hospodin zaviazal už našim predkom (našim otcom), že nám ju dá (5M 26,3). Obrad obetovania prvotín pokračuje vyznaním viery, ku ktorej sa Hospodin priznal, keď vypočul hlas svojho ľudu v egyptskom otroctve, keď zachránil svoj ľud z útlaku a biedy (5M 26,5-10).

Na začiatku tohoročnej pôstnej doby počujeme o zápase Izraela i zápase Ježišovom; tiež o tom, že  Izrael víťazne zaujal zaľúbenú krajinu aj o Ježišovom triumfe nad diablom. Počas pôstneho obdobia si ešte intenzívnejšie než inokedy pripomíname Božie zachraňujúce činy v Kristovi.

Jedna pieseň obsahuje výzvu: Spočítaj Božie činy, spočítaj, čo Ti daroval Pán. Pripomínať si Božie činy - to je veľmi dôležitá matematika.

Pôstny čas nám pripomína, že žijeme z ovocia Ježišovej obete a Kristovho vzkriesenia. – Z Jeho víťazstva nad diablom i našimi hriechmi. Hriech, ktorý v rozličnom ohľade kazí náš charakter, naše myšlienky, city, reči i činy, Pán Ježiš premohol. Ježiš i dnes môže uzdraviť odreniny tvojej i mojej duše. On si vie poradiť so smeťami hriechu, s odpadom v našom živote. Len neľutujme seba, ale naše previnenia - naše hriechy voči Bohu i blížnym. Tak, ako  odpad z našich domácností nestačí odstrániť iba raz - odpadky potrebujeme vynášať pravidelne - podobne pravidelne potrebujeme vyznávať svoje hriechy, zriekať sa ich. Odovzdať ich Ježišovi. On si s nimi vie poradiť. – To je evanjelium. Nezabudnime na túto radostnú zvesť! Ako si dávni Izraelci  pripomínali Božie skutky, len si pripomínajme, udržiavajme v pamäti, čo všetko pre nás Pán Boh vo svojom Synovi vykonal. Viera Izraela sa opierala o fakt Božieho vyslobodenia z Egypta, o skutočnosť, že Hospodin dal Izraelu zasľúbenú krajinu. Aj naše vyznanie viery sa opiera o konkrétne fakty, o Božie zachraňujúce činy. Naša viera nestojí „na vode“, nevisí kdesi vo vzduchoprázdne. Opiera sa o Ježišovu obeť, o Jeho vzkriesenie, ktoré je zdrojom našej nádeje.

Diabol rád využije naše oslabenie, náš deficit rýchlo zabúdať na dobré Božie dary. V úvode pôstnej doby sme preto pozvaní zrátať ich. Pripomínať si Božie činy, vzájomne sa deliť o skúsenosti, ktoré máme s Pánom Bohom, s Jeho pomocou, s Božou zachraňujúcou láskou a milosrdenstvom. – S tým, že Boh i dnes plní svoje sľuby. Ak to budeme robiť, to nás povzbudí a inšpiruje k novej vernosti voči Hospodinovi.

Podnes zbierame ovocie, z toho, že Pán Ježiš zostal verný Bohu. Žneme úrodu z Jeho víťazstva nad diabolským pokúšaním. Keď žijeme verne s Pánom Bohom, keď sa usilujeme nespreneverovať sa Mu, bude to na požehnanie nielen nám, ale aj mnohým ďalším. Pane, udeľuj nám k tomu svojej pomoci!     Amen

Pramene:

Miroslav Heryán: Homiletická prípravka in: mesačník Getsemany č. 114 /1. nedele postní C, roč. 2001/ (vyd. Síť, Praha 2001);
Průvodce životem: 5. Mojžíšova (vyd. IBS a Luxpress, Praha 2003);
Průvodce životem: Pavlovy listy: Do Říma, Do Korintu (vyd. IBS a Luxpress, Praha 1995);
Bengt Pleijel: Prežiť v Laodikei ( Polárka, Vavrišovo 2003);
Cornelius Plantinga, Jr.: Breviář hříchu (vyd. Porta libri, Bratislava 2003).