3. pôstna nedeľa

Evanjelium: Lukáš 13, 1-9, Text: Izaiáš 55,1-9

Milí: bratia a sestry!

Ktosi múdro povedal, že kresťan sa má modliť s Bibliou a s novinami v ruke. S Bibliou preto, aby sme sa modlili podľa Božích myšlienok, aby o nás neplatilo, čo čítame v Liste Jakuba ( 4,3): „Prosíte a nedostávate, lebo zle prosíte – aby ste to premárnili na svoje žiadosti.“ Teda: nedostávate, lebo prosíte zo zlých pohnútok.

S Bibliou v ruke sa máme modliť – čiže modlitbu máme spájať s čítaním Písma Svätého preto, lebo Božie myšlienky nie sú naše myšlienky a naše cesty nie sú Božie cesty (Iz 55,8). Pán Ježiš v Evanjeliu podľa Matúša (7,13) hovorí, že široká cesta, ktorou mnohí kráčajú, vedie do zahynutia. Myšlienky, ktoré majú o Pánu Bohu, o kresťanstve o blížnych ľudia kráčajúci po širokej ceste, sú klamné. Vedú na scestie, do záhuby.

Všeličo v tomto svete nás ohrozuje, nedá nám – obrazne či doslovne – spávať. Ak máme zostať cirkvou reformácie, ak máme stáť v odkaze reformácie, to jest byť verní Pánovi Ježišovi Kristovi – Jeho evanjeliu, potom by nám nemalo dať spávať, ako zmýšľame o Pánu Bohu my, aj ako premýšľajú o Ňom iní ľudia. Martin Luther sa v moci Božieho Ducha odvážil k dielu obnovy cirkvi, lebo videl, že vari väčšina ľudí jeho doby mala o Bohu klamné, nesprávne – falošné myšlienky. Keď položil dôraz na Bibliu, na Božie slovo, bolo to preto, aby ľudia získali správne myšlienky o Bohu, o Božích a tým i o svojich cestách. – Aby opustili svoju klamnú cestu a obrátili sa k Hospodinovi, k Ježišovi Kristovi.

Keď premýšľame nad našou cirkvou, nad naším cirkevným zborom – verím, že tak robia nielen farár, dozorca a presbyteri – ale že to nie je  ľahostajné ani ďalším – keď spoznávame mnohú duchovnú biedu, veľa nevery, formálneho, iba matrikového kresťanstva, ktoré je vlastne nekresťanstvom - cesta von z tohto stavu je oboznamovať sa, konfrontovať seba aj iných s Božími myšlienkami. Ak nedeľu čo nedeľu z oznamov počujeme viaceré pozvania na stretnutia pri Božom slove, zmysel týchto pozvaní nie je iba v tom, aby sa naplnil náš kostol, zborová sieň, liskovská modlitebňa či ďalšie miesta, kde sa schádzame, a mali sme z toho dobrý pocit; zmyslom je pozvanie spoznávať z Písma Božie myšlienky. Keď budeme mať  srdci Božie myšlienky, budú sa Božími stávať aj cesty, po ktorých v žití kráčame.

Prečo je v našej cirkvi i zbore mnohé duchovne odumreté? - Je to preto, lebo mnohí neopustili svoje cesty a svoje myšlienky. Všetci s tým máme skúsenosť v takej či onakej miere.

Keď prichádzame do kostola i keď tam niekoho pozývame, robme to s modlitbou v srdci, aby sme si my i daný človek nielen splnili akúsi povinnosť, ale aby sne my i ďalší z  Božieho slova získali, osvojili si  Božie myšlienky o sebe, o svojom živote, o Pánu Bohu. Nemá zmysel ponosovať sa nad tým, že prevažná väčšina členov nášho zboru žije bez spoločenstva bratov a sestier, bez kostola, bez Biblie, že mnohí za celý rok či roky neprídu k Pánovmu stolu. Nešomrime na nikoho, ale sa modlime za  náš zbor, hľadajme spôsoby, ako k ľuďom vzdialeným od spoločenstva cirkvi priniesť Božie myšlienky. – Aby boli s nimi konfrontovaní a mohli sa im otvárať. Veď na to, aby bol človek zachránený pre večný život nestačí, že je formálne evidovaný v cirkvi. Izaiáš prízvukuje, že podmienkou vstupu do novej budúcnosti je ucho načúvajúce Božím myšlienkam a ochota poslúchnuť ich. „Nachýľte uši a poďte ku mne, poslúchajte a budete žiť“ (Iz 55,3). Preto sa modlime s Bibliou v ruke, preto spájajme modlitbu s čítaním Písme Svätého.

Modlitbu spájajme tiež s čítaním novín. Teda modlievajme sa nie iba za svoje vlastné záležitosti, ale aj za svet, za ľudí, s ktorými na ňom žijeme. Je za čo sa modliť! Noviny i ďalšie médiá priniesli hrozné správy a obrazové reportáže o tragédii – teroristickom útoku v Madride. Iste vo viacerých z nás je živou otázka: Prečo sa to stalo? Z oltárneho evanjelia (L 13,1-9) sme počuli Ježišove reakcie na dve „novinové správy“ o tragédiách v Jeho dobe. Ježišov komentár k nim je veľavravný i pre nás: „Ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete“ (L 13,3 por. aj  v. 5).

Ako sa obrátiť? Ako opustiť svoje myšlienky, svoje cesty, keď nemáme inú alternatívu ako svoje myšlienky? Nemôžeme prísť k Bohu a získať večný život, keď nasledujeme myšlienky, ktoré má človek o Bohu na základe svojej vlastnej prirodzenosti. To, čo by sme si na jej základe, bez poznania Písma, mysleli o Bohu, o kresťanskej viere a živote, by bolo mylné. Musíme odstúpiť od našich myšlienok a prijať Božie. „Nech  bezbožný opustí svoju cestu a muž neprávosti svoje myšlienky a nech sa obráti k Hospodinovi, aby sa zmiloval nad ním, k nášmu Bohu, lebo On hojne odpúšťa“ (Iz 55,8). Slovo „opustiť“ vyjadruje aktivitu. Čosi čo nie je možné mimo nás. My máme opustiť svoje cesty, svoje myšlienky a veriť v Božie odpustenie. Nejde to bez Božieho slova. V ňom – jedine v Božom slove stretávame Božie myšlienky. A kto opúšťa svoju cestu a svoje myšlienky, stáva sa novým stvorením. Stretáva Boha nie ako prísneho Sudcu, ale ako milosrdného a milostivého Záchrancu, ktorý mu zadarmo dáva odpustenie hriechov a večný život.

Pán Boh nás volá k odpusteniu, k svojej milosti: „Ó, všetci smädní, poďte k vode! Poďte i vy, ktorí nemáte peňazí! Kupujte zbožie, jedzte; poďte, kupujte bez platenia“ (Iz 55,1).

Život každého z nás je jedinečný dar, zároveň jedinečný – limitovaný čas. Jeho Darca čaká, ako s ním naložíme. Ježiš sa za nás prihovára, ale ako sme počuli z evanjelia, aj trpezlivosť Ježišových príhovorov za nás má svoju hranicu: „Pane, ponechaj ho ešte za rok, až ho okopem a pohnojím, či by azda potom nepriniesol ovocie. Ak nie vytneš ho“ (L 13,8-9). Pohromy, o ktorých čítame z novín a počujeme zo správ nám pripomínajú, že neradno odkladať pokánie.

No nie len tlak času, ohrozenosť a ohraničenosť života nás podnecujú činiť pokánie – teda opustiť svoje a prijať Božie myšlienky. Predovšetkým to, že sám Boh nám ponúka možnosť nového počiatku nás vedie prijať najskvelejšiu Božiu myšlienku - Slovo, ktoré sa stalo telom – Ježiša Krista. Božie milostivé konanie očakáva od nás vďačnú odpoveď viery. - Viery spojenej s činmi lásky (G 5,6b). Ak chceme skutočne žiť s Ježišom Kristom, žiť podľa Božích myšlienok, potom máme skúmať, čoho sa potrebujeme zriekať, zdržiavať. Osobné obrátenia srdca k Hospodinovi nemôžu pri nikom z nás nahradiť nejaké iba formálne, hoci navonok zbožne sa javiace skutky.

„Nachýľte uši a poďte ku mne, poslúchajte a budete žiť“ (Iz 55,3). Pán Boh nás pozýva k sebe. Vyjadruje to aj nápis na našom kostole: „Hľadajte Hospodina, dokiaľ sa dáva nájsť“, ktorý pochádza práve z tejto 55. kapitoly proroka Izaiáša (verš 6a). Kedykoľvek okolo kostola prechádzame, kedykoľvek doň prichádzame na služby Božie, nech nám toto Pánovo pozvanie zažiari v srdci. Zároveň nech je pre nás vážnym upozornením, že čas, keď sa Hospodin dáva nájsť má svoje hranice, že nemôžeme trvalo ignorovať Božie myšlienky, bez toho, aby nám to spôsobilo škodu.

Podmienkou vstupu do novej budúcnosti je ucho načúvajúce Božím myšlienkam a ochota poslúchnuť ich. Kiež takéto pozorne načúvajúce uši a ochotnú poslušnosť prijímať Božie myšlienky pri nás Pán Boh znova a znova nachádza.    Amen.

Literatúra:
Miroslav Heryán: Homiletická prípravka in: mesačník Getsemany č. 3 (115) /3. nedele postní C/  ročník 2001 (vyd. Síť, Praha 1994);
Řivind Andersen: Pri prameni /výklad 14.8./ (vyd. EvS, Bratislava 2003).