4. pôstna nedeľa

Text: Lukáš 15,1-3.11b-32

Milí: bratia a sestry!

Predstavme si, že sa potulujeme medzi regálmi nejakého super- či hypermarketu. V oddelení priemyselného tovaru vložíme do nákupného vozíka fľašu s etiketou „petrolej“. Zaplatíme, avšak doma zistíme, že fľaša neobsahuje petrolej, ale vodu. – Iste, horšie by bolo, keby sa udial opak. Predsa, ak by k takýmto „švindľom“ s etiketami dochádzalo častejšie, prestalo by nás to baviť a sťažovali by sme sa. V obchode sa zámena etikiet vyskytne iba zriedkavo. Oveľa častejšie k nej dochádza v spoločnosti. Ako?

Jedným z paradoxov našej krajiny je, že napriek veľkému počtu ľudí hlásiacich sa ku kresťanstvu, to v spoločnosti príliš nevidno. Za etiketou „kresťan“ je mnoho ráz čosi iné. Kto je teda kresťan? – Hľadať odpoveď na túto základnú otázku môžeme v podobenstve o stratenom synovi.

„Kresťan“ je vzácne meno, no my sme z neho urobili lacnú nálepku. Za etiketou „kresťan“ sa bezpočetkrát ukrýva to, čo s kresťanstvom nemá veľa spoločného. Na počiatku meno „kresťan“ dali Ježišovým učeníkom ľudia zvonku. Nazývali ich „christianoi“ = Kristovci. Označovali tak radikálne hnutie. Kto k nemu - k ranej kresťanskej cirkvi patril, bol jednou nohou vo väzení. Niektorí na to doplatili i životom. Až neskôr – od  4. storočia,  po Konštantínovi Veľkom – prišla doba, keď slovo „kresťan“ začalo znamenať to, čo výraz „občan“. Došlo k nedorozumeniam, z ktorých treba vytriezvieť, aby sme si ujasnili, či sme – či chceme byť kresťanmi. Zhrňme spomínané nedorozumenia do šiestich bodov.

1.   nedorozumenie: Kresťan je človek, ktorý sa považuje za kresťana. Zdá sa to logické, pretože ťažko môžeme rozhodovať o iných, či sú kresťanmi. Iba človek sám o sebe môže určiť, kam patrí. Obaja synovia z podobenstva sa považovali za synov svojho otca. No ako synovia sa práve nesprávali.

2. nedorozumenie: Kresťan je človek, ktorý patrí do cirkvi – ako obaja bratia patrili do    rodiny. Avšak to, že niekto bol kedysi pokrstený, alebo že dosiaľ z cirkvi nevystúpil, ho ešte nerobí kresťanom. Krst svätý si veľmi vážime. Je samým Ježišom Kristom ustanovenou sviatosťou, ktorá patrí k cirkvi. Pán Boh v krste dáva človeku niečo nesmierne vzácne. Krst je Božou ponúknutou rukou – rukou, ktorá pozýva: Patríš mi, môžeš ku mne vždycky prísť, vyznať svoju vinu a ja z teba snímem tvoj hriech. No ponúknutá ruka ešte nie je stisk rúk. Niečo tu chýba, totiž aby sa človek ruky chytil, uchopil ju. A tak sú v našej krajine tisícky ľudí, ktorým Pán Boh v krste ponúkol svoju ruku, ale oni ju nikdy nestisli. Pán Boh povedal: Som tu pre vás! Ale tisíce ľudí nikdy neodpovedali: I ja tu chcem byť pre teba. Byť kresťanom je dvojstranný vzťah: Boha k nám a nás k Pánu Bohu. Už sa vám stalo, že ste niekomu podali ruku a on ju neprijal? – Bohu sa to stáva, možno aj s nami.

3. nedorozumenie: Kresťan je človek, ktorý berie vážne Božie prikázania. Na tom je mnoho pravdy. Desatoro Božích prikázaní treba brať vážne. Sú pravidlami – poriadkom života v Božom ľude, tak ako v dome otca dvoch synov platili určité pravidlá. No tie pravidlá platia pre tých, ktorí sú doma. Od tých, ktorí behajú okolo domu nemôžeme žiadať, aby dodržiavali Božie prikázania. Najprv sa človek musí dostať domov. Keď okúsi atmosféru Božieho domova, nebudú mu Božie pravidlá pre život bremenom. Už mu nebude zaťažko opustiť nepravdu, nečestnosť, závisť, mravnú nečistotu, lebo úmyselne viac nechce zarmucovať nebeského Otca. Naviac dobrou morálkou sa nevyznačujú iba kresťania. Mravne sa snažia žiť i jehovisti, aj mnohí ateisti. Nie je ešte kresťanom, kto berie vážne Božie prikázania. Veď najväčší Ježišovi nepriatelia brali prikázania veľmi vážne, dokonca ich rozviedli do mnohých ďalších pokynov, a predsa Ježiša pribili na kríž. Podobne starší brat z Ježišovho podobenstva nikdy neprestúpil otcove príkazy, a predsa v jeho postoji nebolo nič typicky kresťanského.

4. nedorozumenie: Kresťan je človek, ktorý hľadá Boha. Sú takí, ktorí hľadajú, neustále sa

pýtajú stále „ na ceste“, ale k cieľu sa nepribližujú. To je pokušenie najmä vzdelancov – intelektuálov. Dôsledkom tohto postoja je stále hľadanie bez nájdenia, ustavičné sa pýtanie bez odpovede. Jestvuje i opačný extrém: arogantné vlastnenie pravdy ľuďmi, ktorí majú na všetko odpoveď Nepripustia, že sú aj otvorené otázky; na všetko majú ihneď riešenie, často zjednodušujúce. Vravia: „Pán mi povedal“, ako by si s Ním denne telefonovali. Oba uvedené postoje sú extrémne. Naproti tomu kresťania sú ľudia, ktorí hľadali a našli. Rastú v poznaní Krista, ale berú vážne, že tu poznávame iba čiastočne.

5. nedorozumenie: Kresťan je dokonalý človek. To platí iba o jedinom – ktorý zomrel pred 2000 rokmi. Nik z nás nemáme šancu byť dokonalými, hoci nás Božien slovo k tomu vyzýva. Dokonalý značí byť 100%-ný, inak to už nie je dokonalosť. Vieme, že sme nedokonalí. Vieme tiež to, že dokonalý Pán prijíma nedokonalých ľudí. Až pod lúčmi Jeho lásky sa meníme, ale sme oslobodení od kŕčovitého snaženia byť dokonalými. Ľudia, ktorí chcú byť dokonalí, perfekcionalisti, sebe i ďalším život hrozne sťažujú. Bývajú večne nespokojní. Nezažijete pri nich nijaké uvoľnenie. Pán Ježiš bol dokonalý v Božích očiach, a predsa sa pri Ňom ľudia cítili slobodne.

6. nedorozumenie: Kresťan je človek, ktorý prijíma učenia cirkvi, asi tak ako sa starší syn z podobenstva podrobil poriadkom v otcovom dome. Neprotestoval, všetko ochotne „podpísal“. Ani to však nerobí z človeka kresťana. V kresťanskom učení a zásadách jestvuje stred – učenie s ktorým cirkev „stojí a padá“, ktorého sa treba pevne držať. Existuje tiež okraj – to, o čom možno pokojne hovoriť. Nijako nepodceňujeme kresťanské učenie, to, čo kedysi formulovali najmä naši reformační otcovia. No vyznanie viery - vierovyznanie - je predovšetkým priznanie sa k osobe – k trojjedinému Bohu, až potom priznanie sa k učeniu. Tento vzťah dôvery a lásky k Pánu Bohu môže mať už dieťa. Časom sa prehlbuje, obohacuje. Ani profesor teológie však k Pánovi Ježišovi Kristovi nemá iný vzťah, ako povedzme šesťročné dieťa.

        Po uvedených nedorozumeniach sa teda môžeme pokúsiť o definíciu: Kresťan je človek, ktorý skrze Ježiša Krista našiel most k Bohu, Pán Ježiš Kristus mu je najvyššou autoritou. Kresťan je ten, kto je rozhodnutý: od dnes sa Ťa, Kriste, budem pýtať, aká je Tvoja vôľa. Chcem ísť tam, kam Ty pôjdeš so mnou. Chcem Ti zveriť – odovzdať svoj život.

        Ako dochádza k odovzdaniu života Ježišovi Kristovi? – Tu nejestvuje žiadna schéma, nijaká šablóna, žiadny „muster“. Boží Duch slobodne veje kam chce. Niekto odovzdá svoj život Ježišovi sám, iný potrebuje svedka svojho rozhodnutia, doprovod, ktorý mu zvlášť v ťažkých okolnostiach pripomenie, že na tom, že patrí Bohu ani nepriaznivé okolnosti nemôžu nič zmeniť. U niekoho odovzdanie sa Bohu prebehne rýchlo ako blesk, u iného to trvá dlhší čas. Hlavné spoločné znaky sú však vždy rovnaké.

        (I) Vydanie života Ježišovi Kristovi. Za Jeho meno niet náhrady. Ježiš Kristus má konkrétne črty. – Najmä črty charakteru. Je to Boh v konkrétnej ľudskej osobe. Nemôžme odovzdať svoj život „vyššej moci“ alebo „poriadku všetkého bytia“. Neveríme v niečo, ale v Niekoho - Niekomu. „Vyššia moc“ a „poriadok bytia“ sú iba pomocnými menami pre naše tušenie a nevedomosť. Ježiš Kristus je plný tajomstiev, ale zároveň je jasný. Jasný v tom, že tu žil a trpel, zomrel a vstal z mŕtvych pre nás. Pre našu záchranu. Ak v tomto nemáme jasno, potom celé naše kresťanstvo bude hmlisté, rozbredlé.

        (II) K odovzdaniu života Kristovi patrí i konkrétny krok: Vyznanie úst. Čaká sa, že poviem: Pane Ježiši, odovzdávam Ti svoj život. V takejto chvíli sa niečo deje v nebi (L 15,7.10). Vraciam sa domov a viem: udialo sa niečo životne dôležité.

        (III) K vydaniu života Ježišovi Kristovi patrí tiež odovzdať Mu všetko, čo v mojom žití bolo negatívne. V priemyselne vyspelých krajinách máme problém s odpadom. Kam s ním? Je Jeden, kto sa dokáže postarať o smeti v našom živote. – Ježiš Kristus je ochotný všetko skúpiť a za naše zlo nám darovať to najlepšie: svoju lásku, slobodu, silu. V tomto zmysle je Ježiš najlepším „smetiarom“ sveta.

(IV) Kto zveruje svoj život Pánovi Ježišovi, odovzdá Mu tiež všetko pozitívne. To, na čo je hrdý, čo si na sebe cení: svoju odbornosť, zručnosť, inteligenciu, svoje znalosti, skúsenosti, dámy svoj šarm, svoju schopnosť presadiť sa, literárne, hudobné či ďalšie umelecké vlohy... To všetko odovzdá Ježišovi. On nám to zase vráti, ale my si na tom už nebudeme zakladať. Kresťan vie, že tieto Božie dary iba spravuje.

Keď podnikneme spomínané štyri kroky, dôjde k prielomu, ktorý premení celý náš život. Vznikne kontakt a do nášho žitia bude prúdiť Božia sila – osoba Ducha Svätého. Jeho pôsobenie si môžeme priblížiť na obraze: Tu v kostole máme veľké lustre. Svietia, lebo sú napojené na prúd. Ak je žiarovka napojená na prúd, nie je pre ňu námahou svietiť. Byť kresťanom značí byť „napojený na celý elektrický obvod“ – na zdroj Božej sily, nie musieť sa namáhať zaslúžiť si svojimi skutkami spásu. Energia prúdi do žiarovky a vzniká svetlo – užitočné aj pre iných (Mt 5,16). Môže byť využité rozlične, ale podmienkou je, že musíme byť zapojení. To je všetko. Je to také jednoduché, a predsa tak dôležité.

To, že sme kresťania – túžime takto žiť, nie je kladivo, ktorým by sme tĺkli, deptali, iných, povyšovali sa nad nich v zmysle: ja som kresťan - čosi viac ako ty!... Nie je to ani medaila, ktorú sme získali vlastným výkonom, svojimi zásluhami. Ak vyznávame: som kresťan, robme tak s vďakou voči Pánovi Ježišovi i s pokorou, akú mal apoštol Pavel, keď povedal: „Z milosti Božej som čo som“ (1K 15,10a) a tiež s prosbou, aby Božia milosť nebola pri nikom z nás daromná. Amen.  

Pramene:
Miroslav Heryán: Kázeň v: mesačník Getsemany  /4. nedele postní C -  ročník 1995/ (vyd. Síť, Praha 1995);
Bengt Pleijel: Prežiť v Laodikei (Polárka, Vavrišovo 2003).