2. slávnosť veľkonočná

Text:  Matúš 28,16-20

Milí bratia a sestry!

My, ľudia mediálneho veku, doby masovo – komunikačných prostriedkov, sme zvyknutí na záplavu najrozličnejších informácií. Hovorené správy, v tlači alebo na internete zverejnené komentáre i televízne obrazové reportáže neodmysliteľne patria k našim dňom. Máme dojem, že keď sa o tej či onej udalosti čo najviac dozvieme, keď si o nej pozrieme reportáž v televízii, prídeme veci „na kĺb“. Budeme vedieť, ako sa odohrala.

Keď počujeme o nejakej katastrofe a dozvieme sa, ako k nej došlo, myslíme si, že už nám je celá vec jasná. Pritom sa len ťažko vieme vžiť do toho, čo znamená taká katastrofa pre ľudí, ktorí sú ňou postihnutí. Alebo to neberieme ani do úvahy. Máme síce informácie, vidíme zábery, ktoré nám o danom nešťastí médiá prinesú, neberieme však do úvahy, aké myšlienky sa zrodia v ľuďoch, ktorých katastrofa zasiahne.

Podobne je to i s peknými, dobrými, blahodárnymi udalosťami. I pri nich platí: to, čo môžeme vidieť telesným zrakom, nie je všetko. Najmä v medziľudských vzťahoch musí dôjsť k bezprostrednému – osobnému kontaktu, aby sme, takpovediac zvnútra videli, čo v človeku je.

Tak to bolo aj pri stretnutiach učeníkov s Ježišom po Jeho smrti a vzkriesení. To, že Ježiš žije, spoznávali učeníci predovšetkým vnútorne, srdcom. Kedykoľvek čítame evanjeliové príbehy o stretnutí zmŕtvychvstalého Pána s učeníkmi – verím, že ich čítame, ak nie, robme tak - nečítajme ich ako nejaké zápisnice. Nečítajme evanjeliá sťa úradné protokoly, ktoré nám povedia čo, sa stalo navonok, zreferujú: kedy, kde, čo a ako. Evanjeliá nie sú protokolmi, ale snažia sa zachytiť vnútornú skúsenosť učeníkov so vzkrieseným Ježišom. Vyjadrujú predovšetkým, čo stretnutie s Pánom pre učeníkov znamenalo, aká vnútorná premena v dôsledku neho pri nich nastala, ako stretnutie so Zmŕtvychvstalým poznamenalo celý ich život. Tieto evanjeliové príbehy si berú na pomoc rôzne narážky zo Starej zmluvy a rozličné slovné obraty, ktoré boli v čase Ježišových súčasníkov živé. My si máme všímať, prečo je to či ono v evanjeliách povedané práve tak. Napríklad slovo „vidieť“ – „uzrieť“ (Mt 28,17a) tam neznamená iba vidieť telesnými očami, ale najmä do hĺbky chápať zmysel a ducha toho diania. Išlo o porozumenie dané učeníkom od Boha.

Z viacerých evanjeliových príbehov je pred nami stať zo záveru Matúšovho evanjelia. Všimnime si, čo na základe dosiaľ povedaného znamená pre nás.

Jedenásť učeníkov odišlo do Galiley na vrch, kam im bol rozkázal Ježiš. Galilea bola oblasťou, kde si Pán začínal učeníkov zhromažďovať. Odtiaľto ich po vzkriesení vysiela do sveta. Ide teda o kontinuitu. Učeníci mali rozpoznať: Je to ten istý Pán, od ktorého sme prijali toľko múdrosti, lásky a požehnania, ktorý trpel a zomrel; zároveň si uvedomovali: Ježiš je aj iný: vzkriesený - zmŕtvychvstalý. Aj my máme zrejme niektoré blízke, miesta. Možno rodisko, obec či mesto, kde sme chodili do školy, miesto kde sme boli pokrstení, konfirmovaní, sobášení. Kde sme prežili rozmanité udalosti, no zakaždým s tým istým Pánom, v Jeho blízkosti. Čosi podobné malo pre učeníkov znamenať ich zhromaždenie v Galiley.

Evanjelista Matúš spomína, že sa tak udialo na vrchu. Vrch je pripomienkou Ježišovej kázne na vrchu (Mt 5.-7. kap.), v ktorej Ježiš svojim naznačil spôsob nasledovania, vyjavil im ducha evanjelia. Teraz sa s nimi opäť stretáva na vrchu, aby ich so zvesťou evanjelia vyslal do sveta.

Učeníci videli Ježiša a klaňali sa Mu. Tu ide o spomínanú narážku zo Starej zmluvy. Pre Hebrejcov klaňanie, úcta takto prejavená, patrí výlučne Bohu. Úctu prislúchajúcu jedine Bohu teraz vzdávajú Ježišovi. On je pre nich reprezentantom Boha, Božej prítomnosti, Božej vôle. Vieme to i my rozpoznať? Je z nášho života vzdávaná Ježišovi božská úcta? - Rešpekt, aký máme pred najvyššou autoritou?  

Učeníci uzreli Ježiša, „poklonili sa Mu; niektorí však pochybovali.“ – Poznáme to. V človeku sa to niekedy jednoducho bije. Vidí a nechce veriť. Verí, ale nie celkom. Pochybuje. Od pochybnosti je už len kúsok k pochybeniu, k chybným krokom. Pochybnosť je prvým z nich. Učeníci čakali od Ježiša čosi iné – obnovu politickej samostatnosti Izraela (por. Sk 1,6). To, čo zažili s Ježišom vyústilo inam, ako si predstavovali, než očakávali. Sú maloverní. Majú istotu, že Ježiš žije, ale ešte nedôverujú, že má skutočne všetku moc, že On, ktorý bezmocne trpel pod švihaním biča a údermi kladiva pribíjajúceho klince do Jeho rúk, im dá silu naplniť veľké poslanie, ktorým ich poveril. Možno sa v tom odráža aj situácia z doby, keď bolo Matúšovo evanjelium napísané. Vtedy, na sklonku 1. storočia, očití svedkovia Ježišovho pozemského života postupne vymierali – a ďalšie generácie mali žiť z toho, čo im bolo odovzdané. Ak sa po Veľkom piatku a včerajšej prvej veľkonočnej slávnosti, keď bol náš kostol slušne zaplnený, pozrieme do jeho dnešných poloprázdnych lavíc, možno sa i nás zmocňujú pochybnosti, ako to bude v cirkvi o 10, 15, 20 rokov. Isté je, že ďalšia generácia bude žiť z toho, čo jej my odovzdáme. O to väčšia je naša zodpovednosť, o to dôležitejšie je veriť bez pochybovania (por. Jk 1,5-6).

Ježiš dobre pozná našu ľudskú slabosť. Pristupuje k učeníkom a chce z nich sňať, čo ich brzdí. Vyhlasuje: „Daná mi je všetka moc na nebi a na zemi.“ Na čo potrebuje Ježiš moc? – Nie na to, aby nás zastrašoval, ale aby doviedol Božie plány až do konca. Nie je to moc deštruktívna, ale moc, ktorá vyslobodzuje z područia zla. – Moc, ktorá prináša záchranu.

Pán hovorí učeníkom: „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy.“ To je hlavné na stretnutí so Vzkrieseným. Učeníci dostávajú úlohu. Ten, koho pochybnosti Ježiš premáha vierou, kto verí, má aj poslanie. Kresťanská viera nikdy nie je samoúčelná. I keď sa výsledky duchovnej práce sa nedajú merať obvyklými spôsobmi, predsa máme jasné poslanie. Získavať ľudí, aby sa stali učeníkmi Pána Ježiša. Mnohí o tejto úlohe nechcú vedieť, predsa Pánovo poslanie: „Čiňte mi učeníkmi všetky národy“, platí pre každého veriaceho. Pre prvých učeníkov to bola neobvyklá výzva. Pri poslednej večeri ich s Ježišom bolo 12, jeden z nich potom odpadol. Teraz sa majú stať učeníkmi ľudia zo všetkých národov. Cirkev, učeníci Pánovi, nie sú uzavretou spoločnosťou. Kto pozná Skutky apoštolov vie, aký neľahký zápas prebiehal o to, aby do cirkvi boli prijímaní aj tí, ktorí predtým patrili k pohanom. Bol to dlhý zápas. No Pánova vôľa je, aby ľudia zo všetkých národov mali podiel na spáse i na zvestovaní  evanjelia. Ježiš miloval celý svet, za všetkých zomrel (por. J 3,16). Nik nie je vylúčený z Jeho lásky.

„Čiňte mi učeníkmi všetky národy krstiac ich v meno Otca, i Syna, i Ducha Svätého“. Krst je znamením viery - obrátenia sa k Pánovi. Je základom, na ktorom sa ďalej stavia. Krst vyžaduje vieru. Bez viery prijímaný zostáva iba obradom bez úžitku. Dospelý človek vyznáva pri krste vieru. Za deti ju vyznávajú rodičia a krstní rodičia. Krst je však vždy stretnutím Božej milosti a viery, pričom milosť je prvá. Boží život nedostávame vlastnou silou; je to milosť - nezaslúžený dar. Čo znamená krst pre nás? – Znamená vôbec niečo? Krstiť je grécky baptizein (eis to pneuma) – ponoriť (do Ducha Božieho), do hĺbky Božieho života. O to ide pri pokrstených – aby bol človek silou Kristovej smrti a vzkriesenia zapojený do Božieho života.

„A učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal.“ Pokrstený človek sa potrebuje stále živiť Božím slovom, aby sa krst v ňom ujal, vydával úžitok, dobré ovocie (por. G 5,22-23a). Ako kresťania, Pánovi učeníci sme v Božej škole. Kým žijeme, nikdy nebudeme so všetkým hotoví. Potrebujeme byť znova a znova vyučovaní v Božej pravde, denne čerpať radu a silu z Božieho slova, lebo každý deň vyžaduje aj nové rozhodnutia nasledovať Pána.

Nakoniec Ježiš hovorí: „Ajhľa“ ( = zbystrite pozornosť, neprehliadnite) „ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta.“ Božie meno v Starej zmluve znamenalo: SOM, KTORÝ SOM (2M 3,14). – Som Ten, ktorý je stále s vami, prechádzam s vami v dejinách. Potom bol zasľúbený Immanuel (Iz 7,14): Boh bude s vami skrze Toho, ktorý sa narodí ako dieťa. Vzkriesený Ježiš je ten Immanuel.  V ňom je Boh s nami – s každou generáciou kresťanov – po všetky dni – stále. Veľkonočné dni rýchlo prejdú, ale veľkonočná skutočnosť trvá: V Ježišovi je Boh s nami.

A to najkrajšie máme iba pred sebou. Každý, kto dôveruje Kristovi, toho Pán Boh privedie do cieľa. Zatiaľ ešte nie sme hotoví. No máme sľub: U Boha budeme dovŕšení; Biblia o tom vraví ako o novom nebi a novej zemi (Zjav 21,1nn). Svet i my dostaneme nepredstaviteľne krásnu definitívnu podobu  (por.  1K 2,9; Zjav 21.-22,5).

Kristus je uprostred svojich učeníkov. Posiela ich do celého sveta. Sľubuje im svoju blízkosť. Je blízky nám všetkým. – V dni sviatočné i v celkom obyčajné. Nosme túto zvesť v sebe a žime z nej. Ona nech v nás rastie tak, ako teraz v prírode všetko raší a rastie. Nepovedzme: Je po sviatkoch, ale nosme sviatky Veľkej noci v sebe ďalej. Nech aj vo všedných dňoch na nás poznať, že nosíme v sebe veľkonočné svetlo, že máme úlohu –poslanie od Ježiša Krista a s radosťou žijeme – slúžime Jemu, Vzkriesenému. Stávajme sa a zostávajme tými, v ktorých Ježiš žije.   Amen.

Literatúra:
Homilie Miloslava Máši – Rok B (vyd. Síť, Praha 1996);  
Homilie Miloslava Máši – Rok A (vyd. Síť, Praha 1996).