1. nedeľa po Veľkej noci

Text: 1. Samuelova 16,7b (v kontexte v. 1-13): „Človek totiž hľadí na to, čo je pred očami, Hospodin však hľadí na srdce.“

Úvodná modlitba: Pane, prosíme, otváraj nám sluch i srdcia k počúvaniu Tvojho slova. Urob nás nástrojmi Tvojho Ducha, aby sme neboli kaziteľmi slova Božieho, ale Jeho kazateľmi – zvestovali sme Ho, na Teba v pokore aj iným poukazovali celým naším  životom. Amen.    (Voľne podľa emeritného biskupa Júliusa Fila staršieho).

Milí bratia a sestry!

Jednou z úloh kázne na službách Božích je, že by mala reagovať na to, čím dýcha naša cirkev i naša krajina – spoločnosť.  Na pulze minulého týždňa bolo v cirkvi úmrtie brata emeritného biskupa ThDr. Júliusa Fila staršieho; spoločnosť – naša krajina dýchala predovšetkým prezidentskými voľbami.

Čo sa týka volieb, každý, z nás, majúcich volebné právo, mohol v oboch ich kolách aspoň čiastočne – svojím hlasom, ovplyvniť, aké vlastnosti bude mať hlava nášho štátu.

Podľa čoho vyberáme my, ľudia? – Jedným z kritérií je sociálny pôvod. Nie sú až tak dávno časy, keď fakt, že človek pochádzal z robotníckej rodiny, mu pripravil výhodnú štartovaciu pozíciu pre ďalší postup. Dnes, podľa ľudskej mienky má väčšie šance na vysoký post ten, kto je takpovediac z „dobrej rodiny“, čiže má kvalitné vzdelanie, jazykové a komunikačné predpoklady, preslávil sa pracovne či spoločensky, prinajmenšom si získal uznanie iných. Podľa ľudskej mienky by hlavou štátu mal byť človek v zrelom veku, silná osobnosť, človek s veľkými skúsenosťami. Inaugurácia – slávnostné uvedenie do úradu, sa má udiať v reprezentačných priestoroch, s patričnou pompéznosťou. Hlavy štátu prijímali kedysi znaky moci: žezlo, korunu a trón.

Ako – podľa čoho vyberá hlavu krajiny Boh? – Posiela proroka Samuela, aby hľadal kráľa medzi jednoduchými vidiečanmi, dokonca medzi pastiermi, ktorí boli považovaní za spoločensky najposlednejších. Nevyberá človeka zrelého veku, ale mládenca – najmladšieho z 8. Izajových synov – úplne neznámeho Dávida. Zdá sa, že ani Dávidov otec s „nomináciou“ svojho posledného syna nerátal. Pán Boh však nehľadí na predošlé úspechy; v Dávidovom prípade sa o nich sotva dalo hovoriť. Pán Boh sa nedíva na výzor – imidž, ale na srdce. A hoci sa výber hlavy štátu v súčasnosti deje spôsobom značne odlišným od toho za Dávidových čias, na skutočnosť, že človek hľadí na to, čo je pred očami, ale Hospodin hľadí na srdce, je dobré nezabudnúť ani v terajšej dobe nikomu vo vysokom – zodpovednom postavení; tiež nikomu z nás. Pán Boh hľadí na srdce – na náš charakter. Vidí do nás – či sme mladí, v strednom veku alebo starší. Pri novom slovenskom prezidentovi i pri nás samých by teda malo ísť najmä o budovanie charakteru. - Naň sa treba sústrediť v prvom rade, a až potom na imidž. Ide o to, aby si aj nová hlava štátu počínala charakternejšie ako počas svojho predošlého pôsobenia (pozn. v parlamente). My vidíme síce iba povrch, ale Pánu Bohu záleží na srdci – na celom našom vnútri. - Nielen na vonkajších prejavoch, ale už na našich pohnútkach, úmysloch, motívoch, lebo tie určujú i ľudské počínanie.

Pán Boh hľadí na srdce – pri ľuďoch v zodpovedných funkciách, ale tiež pri každom z nás. Tak to bolo aj pri Dávidovi. Prijíma pomazanie za hlavu krajiny bez veľkých ceremónií. Nie v reprezentačných priestoroch, ale uprostred bratov, v skromnom rodičovskom dome. Niet tu pompéznosti, ani odznakov moci, iba trošku oleja na pomazanie. Tak – celkom obyčajne, vyberá Pán Boh tých, ktorým chce čosi dôležité zveriť. Ten istý kľúč neskôr používa aj Pán Ježiš pri výbere 12-tich apoštolov. Čo si z toho zobrať pre náš život?

Ak ťa, ak nás Pán Boh pozýva k svojej práci, nemusí to byť niečo neobyčajné, čosi super zvláštne, mystické. Možno sa tak udeje celkom obyčajne, počas kázne, modlitby či spevu piesne v kostole alebo počas stíšenia sa pri Božom slove a modlitbe v našom príbytku. Mnohí majú strach pred zlyhaním, nemajú odvahu prijať službu v cirkevnom zbore, cítia: nie som ten/tá „naj-“. Božie slovo nám hovorí: Na začiatku nemusí byť všetko „naj-„. Dôležité je nechať sa Ježišom Kristom viesť, nechať sa Ním vyučovať. Očakávať v modlitbe na Božiu pomoc. Zosnulý brat biskup spomínal, že jeho celoživotná modlitba znela: „Pane, nedaj mi zovšednieť, ani spyšnieť.“ Krátka, no vzácna a inšpiratívna modlitba.

Pán Boh nás učí, že aj z tých najposlednejších – ako bol Dávid – sa môžu stať Boží služobníci. Všetci môžeme dosiahnuť veľa, ak budeme ochotní Hospodinovi dôverovať, poslúchať Ho a spolupracovať v Jeho diele. On nás k takejto spolupráci volá: niekoho možno pri službe starším a chorým.– Je prepotrebné, aby nestratili kontakt s cirkevným zborom. Iného pri službe vyučovania detí, mládeže, ďalších k službe spevom, hudbou.

Z evanjelia (J 20,19-23) sme počuli, že stretnutie so vzkrieseným Ježišom bolo spojené s poslaním. Ak veríme, že medzi nami je vzkriesený Pán, potom vedzme, že aj pre nás má svoje poslanie, svoju úlohu.

Olej je v Biblii znamením Ducha Svätého. Každý pokrstený prijal dar Ducha Svätého – Božie pomazanie byť Pánovým nástrojom. To, že ním smieš – smieme byť, je milosť – je to dobrá zvesť, evanjelium. Každý z nás je povolaný byť tým či oným spôsobom kazateľom – zvestovateľom Božieho slova. Chráňme sa, aby sme sa nestali Jeho kaziteľmi!

Božie slovo verne zvestoval aj brat biskup Július Filo starší. Včera pri jeho pohrebe v preplnenom kostole v Liptovskom Jáne sa mi vybavili slová z jeho knihy „Spomienky a úvahy“. Brat biskup v nej píše: “Aj v zboroch, kde obvykle bola slabá návšteva chrámu Božieho pri živom farárovi, keď tento dokonal, teda pri mŕtvom farárovi kostoly bývali vždy preplnené. V tejto skúsenosti sa odhaľuje nielen úcta k osobe odchádzajúceho kňaza, ale aj ľahostajnosť mnohých veriacich k živému duchovnému pastierovi, ktorý zvestoval slová života večného. Účasťou na pohrebe nemožno zakryť manko, ktorého sa veriaci dopúšťajú počas jeho účinkovania.“ Kto poznal brata biskupa vie, že iste mu nešlo o vlastnú osobu, o vzťah k farárovi (biskupovi), ale o vzťah k Božiemu slovu, ktorým slúži.

Dovoľte ešte ďalší citát - z úvah brata biskupa o stave evanjelickej cirkvi: „Pravá diagnóza hriechu sa začína v pohľade do vlastného oka. Pán Ježiš nám doporučuje vidieť najprv brvno vo vlastnom oku a toto vybrať, až potom hľadieť na smietku v oku blížneho. V dejinách našej cirkvi veľmi často bolo tomu práve naopak. Objavovali sme smietky v očiach druhých a brvná vo vlastných očiach sme nevideli. Pestovali sme často antagonizmus a žili z negácie, z kritiky druhých, či už šlo o rímskokatolíkov, reformovaných, či o tzv. sektárov, pričom vlastné základy a pozície sme dostatočne neupevňovali a pozitívnu biblickú zbožnosť sme zanedbávali. A výsledok? My upadáme a tí druhí skôr rastú a získavajú hlavne z našich radov. ... Naša evanjelická cirkev by mala vo svojej zvesti jasne ohlasovať, že ten, kto je len poslucháčom slova a teoretickým vyznavačom viery a nie činiteľom, oklamáva seba samého, avšak Boha oklamať nemôže, takého čaká súd a zatratenie. Keď  sa to evanjelickým  veriacim jasne nehovorí, mnohí zotrvávajú vo svojej pasivite, ba cítia sa v cirkvi ako nezamestnaní. ... Pán však volá všetkých a v každom, aby na jeho vinici a v Jeho cirkvi pracovali, len potom všetkým z milosti udelí odmenu, večný život.

Vyliatie oleja na hlavu muža – jeho pomazanie v Starej zmluve symbolizovalo túžbu, aby bol tento človek preniknutý Božím Duchom, pre naplnenie poslania, ktoré mu Pán Boh zveril. Azda si ešte pamätáte na pokusy zo školy, keď sa na naskladanú látku zvrchu kvapol olej (možno iní robili podobný pokus s atramentom) a kvapalina postupne prenikla až k najspodnejšej vrstve látky. Kiež takto Boží Duch prenikne – preniká aj nás. Nechajme sa Ním preniknúť, Jemu sa dajme viesť, aby aj my sme naplnili poslanie, ktoré nám Ježiš Kristus – Pán cirkvi zveril.      Amen.           

Pramene:
myšlienky ThLic. Jozefa Šelingu;
Dr. Július Filo st. : Spomienky a úvahy (Vydavateľstvo Michala Vaška v Prešove, 1998);
Kol. autorov: Výklady ke Starému zákonu II. – Knihy výpravné (vyd. Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří, 1996);
Průvodce životem – Knihy Samuelovy (vyd. IBS & Luxpres, Praha 1998).