4. nedeľa po Veľkej noci

Epištola: Skutky 6,1-7;   Evanjelium: Marek 9,33-37

Kázňový text: „Boh, ktorý stvoril vesmír a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba a zeme, nebýva v chrámoch rukami vybudovaných a nedá si slúžiť ľudským rukám, akoby dačo potreboval; veď On sám dáva všetkým život, dýchanie a všetko.“(Skutky 17,24-25)

Milí: bratia a sestry, milí naši hostia!

V týchto dňoch sa mnohé naše rozhovory sústreďujú na slovenskú hokejovú reprezentáciu; na tom nie je nič čudné. Čudným by však bolo, keby sme pri tom – ako ľudia hlásiaci sa ku Kristovi – zabudli na inú reprezentáciu. – Na tú, v ktorej „hráme“ my. Cirkev je, prinajmenšom môže a má byť, reprezentantkou Ježiša Krista vo svete. Inak povedané, cirkev je znamením Božej prítomnosti vo svete – prítomnosti neviditeľného Boha v ňom.

Pán Ježiš povedal svojim učeníkom: „Vy ste svetlo sveta“ (Mt 5,14) – vy reprezentujete neviditeľného nebeského Otca vo viditeľnom svete. Ste znamením Božej prítomnosti v ňom. Aby sme o tom nepochybovali, riekol Ježiš: „Kde sa dvaja alebo traja zhromaždia v mojom mene, tam som medzi nimi“ (Mt 18,20). Nemyslí sa na zhromaždenie hocijaké, ale na bohoslužobné, modlitebné zhromaždenie. Ježišovo slovo je teda podobou Jeho prítomnosti – Jeho prezencie medzi nami. Ježiš Kristus, o ktorom s apoštolom Tomášom vyznávame, že je naším Pánom a Bohom (J 20,28), je vo svete prítomný vo svojom slove, je prítomný v cirkvi, ktorá sa schádza k počúvaniu Kristovho slova. Cirkev počúvajúca Ježišovo slovo je znamením Božej prítomnosti vo svete. Týmto znamením teda nie sú budovy, nie je ním kostol. Slovo kostol pochádza z latinského výrazu castellum, čo v preklade značí: bašta, hrad, útočisko. V prenesenom význame miesto, kde sa v pokoji, nerušene od ruchu sveta môžeme sústrediť na zvestované Božie slovo. V ňom – zvestovanom Božom slove, vo sviatostiach krstu svätého a Večere Pánovej, ktoré prijímame, vo viere na služby Božie zhromaždených ľudí (Zjav 21,3) Pán Boh prebýva v kostole. Neprebýva v ňom automaticky, ako by bol Boh v kostole azda zavretý. Takéto chápanie zaváňa manipuláciou Boha. V Skutkoch apoštolov  17,24-25 čítame: „Boh, ktorý stvoril vesmír a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba a zeme, nebýva v chrámoch rukami vybudovaných a nedá si slúžiť ľudským rukám, akoby dačo potreboval; veď On sám dáva všetkým život, dýchanie a všetko.“ Toto biblické ponímanie môže kde koho aj zmiasť, zneistiť, vzbudiť v ňom otázku: Na čo sú teda kostoly, keď čítame, že Boh nebýva v chrámoch rukami vybudovaných? Na čo sú služby Božie, keď si Pán Boh nedá slúžiť ľudským rukám, ako by niečo potreboval?

Kostoly sú na to, aby sme mali dostatočne veľký a tiež dôstojný priestor, chránený proti nečasu, kde môžeme nerušene počúvať Božie slovo, prijímať Večeru Pánovu, spoločne sa modliť a chváliť Boha. Ak Pán Boh prebýva v kostole, tak práve v zvestovanom Božom slove, vo sviatostiach, ktoré tam prijímame, vo viere zhromaždenej cirkvi. Vtedy, keď sa to deje, tam prebýva. Nie však automaticky. Nemusí sa trvalo zdržiavať na „Bernoláčke“ 9 (pozn. adresa ružomberského ev. kostola). Ak tomu dobre rozumiem, potom nie je tragédiou, keď je kostol v čase mimo konania služieb Božích zavretý či zamknutý. Tým sme predsa nezamkli Pána Boha, len budovu. Kto sa chce stretnúť s Pánom Bohom má vedieť, že náš Boh – Ježiš Kristus zasľúbil, že bude prítomný v cirkvi schádzajúcej sa v Jeho mene (Mt 18,20); svoju prítomnosť prisľúbil prijímaným sviatostiam; podobou Jeho prítomnosti je Ježišovo slovo.

Rozumejme, nemienime znevažovať kostol. Pána Boha však v kostole hľadajme nie v kostolných múroch, ani v architektonickom stvárnení, nie v obrazoch, rúchach, oltári, sviecach, kríži či iných symboloch. – I keď tieto symboly majú v kostole svoje zmysluplné miesto, patria tam, podobne ako obrúčky patria k manželskému zväzku; sami o sebe, bez napĺňania sľubu vernosti, manželstvo netvoria. Pán Boh je v kostole prítomný v Božom slove, ktoré sa tam zvestuje, vo sviatostiach, ktoré sa v kostole prisluhujú, vo viere cirkvi – ľudí, ktorí sa do kostola zhromaždili kvôli Božiemu slovu a sviatostiam. To, že Biblia hovorí: „Boh nebýva v chrámoch rukami vybudovaných“ značí: Nebýva tam automaticky – ako by sme Ho my mali k dispozícii, v moci. Boha nemáme v hrsti – ani biskup, ani farár, dozorca či presbyter. Nik s Bohom nemôže manipulovať. Je však skvelé, že všetci smieme byť  Božích láskavých rukách.

To, že z Písma Svätého počujeme: „Boh si nedá slúžiť ľudským rukám, ako by niečo potreboval“, viedlo našu ev. cirkev ku kroku, že zhromaždenia pri Božom slove, sviatostiach a modlitbách nazvala služby Božie, nie bohoslužby. Chápe ich najmä ako službu Pána Boha nám, nie ako našu službu Bohu. I  naše dnešné stretnutie vnímame ako to, kde predovšetkým Pán Boh slúži nám a nie my Jemu. Kedykoľvek prijímame zvesť Božieho slova, kedykoľvek smieme ako nehodní a hriešni prijímať dary krstu či Večere Pánovej, chápeme to ako veľkú službu Boha nám, nie ako náš záslužný skutok, ktorým sme potešili nejakého starého deduška na obláčiku. Tým Boh rozhodne nie je. On slúži nám – preto služby Božie (služby Boha – Božej lásky pre nás). Naším zhromažďovaním sa v kostole nie my slúžime Bohu, ale On nám. Kto pochopí a prijme zvesť Písma Svätého (Sk 17,24-25) pre toho už účasť na službách Božích  nebude mrzutou povinnosťou, ale výsadou, audienciou u Kráľa kráľov. Pre toho nie je účasť na službách Božích obeťou. Vie totiž, že Pán Ježiš Kristus svojou smrťou na kríži priniesol dokonalú obeť (Židom 7,26-27; 9,11-12.28; 10,10-12). Obeťou, ktorú Pán Boh čaká od nás je, aby sme si dali námahu skúmať, čo je Božia vôľa, dali sa formovať – premieňať Božím Duchom a obetavo žili pre Boha a blížnych (R 12,1-2.5).

V kostole slúži Pán Boh nám. Naša služba Bohu začína, keď vyjdeme z kostola – po tom, čo sme prijali Božie požehnanie. Preto sme na záver služieb Božích vyzvaní: Podajme si ruky, rozíďme sa v pokoji a s radostným srdcom slúžme Pánovi. V zmysle Písma Svätého chrám nie je väčšia kaplnka či kostol menší ako katedrála. My sme – máme byť miestom, kde prebýva Pán Boh (1. Korintským 3,16-17). V našom živote byť prítomný. Naším životom, tým, ako sa správame k našim blížnym, slúžime Kristovi (Mt 25,40.45). Cirkev je  - má byť znamením Božej prítomnosti vo svete. Je – má byť reprezentantkou neviditeľného, no živého Boha v našom viditeľnom svete. Nie cez budovu kostola automaticky, ale cez to, čo sa v ňom deje – keď sa cirkev zhromaždí na služby Božie i cez naše správanie mimo kostol, chce byť Pán Boh prítomný medzi nami. Ak nás Biblia menuje Božím chrámom, nie je to iba čestný titul, ale záväzok, aby cez náš život (a prevažnú jeho časť žijeme mimo kostola) – cez naše počínanie, postoje, slová, celý spôsob života, smeli iní „ochutnať“ – „zavoňať“ (2 Kor. 2,15-16) prítomnosť neviditeľného nebeského Otca v našom viditeľnom svete. Niet pochybností, že Boh chce byť prítomný pre všetkých (J 3,16 ... celý svet). Cez nás, svoje chrámy, sa chce dostať k ľuďom.

Majstrovstvá sveta v hokeji sa dnes skončia. Nezabudnime, že nám, cirkvi Pána Ježiša Krista – reprezentujúcej Boha v našom svete, nezačína, na rozdiel od hokejistov, reprezentačná prestávka. Sme, s Božou pomocou  zostávajme, znamením Pánovej prítomnosti i naďalej. Nech to, ako si počíname v kostole i mimo neho – tiež spôsob, akým riešime problémy, konflikty, napäté situácie, pomôže ďalším ochutnať Kristovu prítomnosť v našom svete.

Z oltárneho evanjelia i epištolického textu zo Sk 6. kap. sme počuli, že napätia sa vyskytujú aj medzi tými, ktorí chcú Pána Ježiša nasledovať. V našom preklade Biblie je v 33. verši 9. kapitoly Markovho evanjelia uvedené: „O čom ste sa cestou zhovárali?“ Podľa novozmluvnej gréčtiny by Ježišova otázka mohla  byť formulovaná aj nasledovne: „O čo bola vaša energická, a emócií plná diskusia?“ Učeníci mlčali. Ježiš si neželal uhasiť konflikt, ale chcel, aby sa o ňom hovorili. Použil ho ako prameň, ktorým by učeníci získali nové sebapoznanie i nové pohľady.

Ani pri spore v jeruzalemskom cirkevnom zbore, keď mali niektoré dámy pocit, že nie sú brané dosť vážne, že iné majú lepšiu pozíciu, nemávli nad tým vedúci zboru rukou, ale riešili to, čo by mohlo ohroziť jednotu cirkevného zboru. Brali vážne to, že cirkev je znamením Kristovej prítomnosti, že Krista reprezentuje. Atmosféra v cirkevnom zbore mala zostať kristovskou. Problémy, napätia, rôzne mienky vždy prispievajú buď k rastu alebo k rozkladu cirkevného zboru. Môžeme ich zvládnuť dobre alebo mizerne. Každopádne takéto situácie nás vedú k tomu, aby sme sa pozreli na svoje hodnoty, preverili si ich. – Uvedomili si, že nemá zmysel strácať viac energie vyrovnávaním sa s tým, že vzniklo napätie, ako s jeho riešením. Vyhýbanie sa problému nič nerieši. Musíme sa mu pozrieť „rovno do tváre“ – vlastniť ho. A to znamená, že zaň prevezmeme aspoň časť zodpovednosti. Tváriť sa, že problém neexistuje, bagatelizovať ho, vyhlásiť tomu, kto má odlišný názor ako je môj, otvorenú či studenú vojnu (čiže napádať ho ako osobu, znevažovať, ironizovať či správať sa k nemu s chladným odstupom) – to všetko problém iba vyhrotí. Naopak, vzájomný rešpekt, ochota počúvať mienku iného, nechať ho dohovoriť, neskákať mu do reči, ovládať svoje emócie, viesť otvorený partnerský dialóg – to je cesta, ako napätia, problémy či konflikty riešiť. Ani rôzne názory nás nedišpenzujú od lásky – nedávajú nám výnimku z Kristovho príkazu milovať blížneho. Láska k blížnemu – i k tomu, kto má názor odlišný od môjho – je podstatnou črtou každého, kto „hrá“ v Kristovej reprezentácii. Amen.

Pramene:  
Jan Konzal: Homiletická prípravka na 5. nedeľu veľkonočnú („A“)  in: mesačník Getsemany  rok 1996  (vyd. Síť, Praha 1996);
Milan Bubák: O čom ste sa zhovárali cestou? /Konflikty vo vzťahoch/ (prednáška z internetu).