1. slávnosť svätodušná

Text: Skutky apoštolov 15,1-20

Milí: bratia a sestry!

Kedysi sa úsmevne hovorievalo, že Sovietsky zväz pre nás nie je spriatelená, ale bratská krajina. Pointa bola v tom, že priateľov si vyberáme, ale bratia sú nám daní.

Aký súvis to má s dnešným dňom? Svätodušné sviatky, ktoré svätíme, sú sviatkami cirkvi. Zoslaním Ducha Svätého na apoštolov v Jeruzaleme založil Pán Ježiš 50 dní po svojom vzkriesení kresťanskú cirkev. Cirkev je spoločenstvom tých, ktorí poslúchli Božie oslovenie; tvoria ju bratia a sestry vo viere v Krista. Platí, že ako v ľudských rodinách si rodičov či súrodencov nevyberáme, ani v cirkvi - ako rodine Božích detí - si jeden druhého nevyberáme. Sme si vzájomne darovaní: my Pánovi Ježišovi Kristovi, ale aj sebe – ako bratia a sestry navzájom.

Spomínal som nášho niekdajšieho „brata“ – Sovietsky zväz. Najmä počas vykonštruovaných súdnych procesov v 50 a 60-tych rokoch a počas vpádu „bratských“ vojsk auguste 1968  bol pre našu krajinu tento brat skôr „nadělením“ – dopustením ako darom.

Ako sa vzájomne chápeme v cirkvi? Vnímame, že ako bratia a sestry sme si navzájom darom, alebo sme pre seba tiež skôr „nadělením“ – dopustením. Ako chápeme svojich bratov a sestry vo viere? – Pokladáme ich za dar – vzácny dar od Pána Ježiša?

Sviatky Svätého Ducha nám chcú pripomenúť, že v cirkvi sme si vzájomne darovaní. – Nie ako dopustenie, ale ako dar, ktorého hodnotu sa máme učiť nanovo rozpoznávať. – Ako dar, ktorého hodnotu neraz spoznáme až vtedy, keď ho stratíme. Povedomie, že v cirkvi sme si vzájomne darovaní ako bratia a sestry, ktorých prijal – omilostil Kristus (R 15,7), postavme k základným kameňom našej práce - služby nášho cirkevného zboru.

Keď sa v Novej zmluve píše o cirkvi, mieni sa tým konkrétny cirkevný zbor v danom mieste. Kedysi bolo toto biblické chápanie zreteľné aj na úradných pečiatkach. Nestálo na ich: Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku so sídlom v Ružomberku, ale: Ružomberská evanjelická a. v. cirkev. Už tak sa členom cirkvi dostávalo do povedomia: Cirkev – to som aj ja. Som za ňu spoluzodpovedný – za tých, ktorí do nej patria, za to, čo sa v nej deje. Cirkev nie je čosi abstraktné. Veď ružomberská evanjelická  cirkev je – pokiaľ v nej žijem, je veľmi konkrétna. Sú ňou ľudia, s ktorými ma Ježiš vo viere spojil. Je to môj duchovný domov. Aj odo mňa sa v nej čosi dobré, pozitívne očakáva. I toto –  že cirkev je niečo celkom konkrétne - čo sa týka aj mňa, že to nie je len niekto iný, ale bratia a sestry v danom mieste, kde žijem, si v dnešný deň sviatok zrodenia kresťanskej cirkvi, pripomeňme a pamätajme.

Iste, ak hovoríme o našej cirkvi, o mojom či našom cirkevnom zbore, potom vždy len vo vedomí, že sme v prvom rade Pánovou cirkvou - cirkevným zborom Ježiša Krista. Sme čiastkou Jeho cirkvi a On aj náš cirkevný zbor držal, drží a – verím – bude držať svojím Duchom.

Vedomie, že sme spolupracovníci v Pánovej cirkvi – teda na Božom diele (1K 3,9), nás chráni pred pýchou. Nedovolí nám počítať zásluhy – evidovať si, čo sme už pre cirkevný zbor urobili. Vedomie, že sme spolupracovníci na Božom diele nás chráni od prehnaného spoliehania sa na seba, ako by všetko záviselo iba na nás. Vedomie, že sme Božími spolupracovníkmi nás však zároveň aj zbavuje pocitu zbytočnosti, bezvýznamnosti, nepotrebnosti. Ak je cirkev spoločenstvom ľudí, ktorí poslúchli Ježišovo oslovenie, potom máme byť aktívnymi spolupracovníkmi v Kristovom tíme. – Potom nie sme zbavení zodpovednosti za Božie dielo tam, kde žijeme. Potreba tejto zodpovednosti sa ešte väčšmi zvýrazní v krízových situáciách. – Vtedy, keď je ohrozená jednota cirkvi, jednota cirkevného zboru.

Prečítaný text z 15. kapitoly Skutkov apoštolov je krásnym biblickým príkladom toho, ako to má medzi kresťanmi prakticky vyzerať, keď sa medzi nimi začne názorovo iskriť. - Keď je potrebné čosi urobiť v záujme zachovania jednoty, lásky, vzácnosti daru bratskosti a sesterskosti v Kristovi. O čo vtedy šlo?

Prvý kresťanský zbor vznikol v Jeruzaleme. – Prevažne z ľudí, ktorí pochádzali zo židovstva a priniesli do nej vzácne duchovné dedičstvo Starej zmluvy. Popri jeruzalemskom cirkevnom zbore vznikali aj zbory v rýdzo pohanskom prostredí. Najznámejší v sýrskej Antiochii. A problém bol na svete. Kresťania pochádzajúci zo židovstva sa obávali poklesu mravných noriem medzi kresťanmi z bývalých pohanov, pokiaľ by títo nedodržiavali Mojžišov zákon. Boli presvedčení, že pohania sa môžu stať právoplatne kresťanmi iba keď budú zachovávať Mojžišov zákon. Vonkajším znakom – dôkazom jeho prijatia, bola obriezka.

Pavel a Barnabáš, ktorí slúžili medzi kresťanmi z pohanov, nesúhlasili. Vyvstal vážny spor. Vidíme, že Biblia nezakrýva, že už v počiatkoch pôsobenia kresťanskej cirkvi bolo treba riešiť aj problémy, ktoré ohrozovali jednotu cirkvi. To, že ich je možné riešiť aj dôstojne, priam s noblesou, prezrádza náš text. Do Jeruzalema bol zvolaný konvent, na ktorom sa zišli zástupcovia oboch strán konfliktu. A boli schopní skutočného rozhovoru, ktorého podmienkou je úcta jedného k druhému a tiež úcta k pravidlám, bez ktorých sa žiadny dobrý rozhovor nezaobíde.

Prvým pravidlom je ochota a schopnosť sa spoločne rozprávať. Koľko rozhovorov aj  v súčasnosti – v cirkvi i mimo nej - skrachovalo na tom, kde táto ochota a schopnosť chýbala. Deje sa to zakaždým, keď si nedokážeme vyjasniť svoje pohnútky a postoje. Keď nie sme ochotní druhého vypočuť a ešte prv ako dohovorí, máme protiargument. Sme pripravení „odpinpongovať“ ho, namiesto počúvania chystáme smeč. Aby k tomu nedochádzalo, je potrebná chuť si sporné veci vysvetľovať bez toho, aby sme druhého videli hneď na strane štváčov či tých, ktorí spôsobujú rozkol. Skutočný rozhovor je možný len s istou dávkou pokory, ktorá dokáže pripustiť, že aj druhý mi môže niečo podstatné povedať. A keď v tejto pokore naše vzájomné nedorozumenia  zahŕňame do modlitieb, tým väčšia je potom šanca nájsť spoločné východisko. Prvé pravidlo pre skutočný rozhovor je ochota a schopnosť zhovárať sa spolu bez podozrievania tých druhých z nekalých úmyslov.

Druhé pravidlo: všetci dostali slovo. Vysloviť sa mohli obe strany. Najprv prehovorili bratia, ktorí sa kresťanmi stali zo strany farizejov (v. 5). Bolo to ostrí chlapci. Razantne, priam ultimatívne nástojili: Všetkých bývalých pohanov treba obrezať. Ultimatívny prístup však nie je dobrou cestou. Je to zrejmé už z poznámky: „po dlhých hádkach“ (v. 7). - Po nich sa ujal slova Peter, tiež kresťan zo židov. No nie hocijaký. Petrovi bolo mnoho odpustené. A on to vedel. Preto nekládol ultimáta, ale jeho reč smerovala k podstate veci. Boh dal aj pohanom Ducha Svätého ako aj nám a nerobil rozdiel medzi nami a medzi nimi, ale vierou očistil im srdce, veríme, že z milosti Pána Ježiša Krista aj oni  dôjdu spasenia (por. v. 11-12).

Potom prehovoril Jakub – brat Pána Ježiša Krista. – Teda tiež kresťan pôvodom zo židov. Ak dneska ešte mnohí ľudia kde koho „nálepkujú“, označia s negatívnym úmyslom: „To je Žid!...“,  nemalo by nám ujsť, že Ježiš, Mária, apoštolovia – všetci boli Židia. Pán Ježiš, meno ktorého vzývame v modlitbách, bol národnosťou Žid. Chráňme sa antisemitizmu!

Jakub navrhol, aby boli židokresťania k pohanokresťanom veľkorysí a ohľaduplní v záležitosti obriezky. Zároveň pohanokresťanov požiadal o podobnú ohľaduplnosť voči židokresťanom. Teda navrhol na  jednej strane pohanokresťanov zbaviť bremena židovskej obriezky a na druhej strane od nich žiadal, aby sa s rovnakou ohľaduplnosťou vystríhali toho, čo by bolo pre židokresťanov neprijateľné. A to je vrchol príbehu. Medzi rôznymi názormi a rozličnými skupinami kresťanov sme svedkami vzájomnej ohľaduplnosti.

Budeme sa i my v Pánovej cirkvi vnímať nie ako konkurencia, ale ako dar? – Budeme schopní vnímať našich bratov a sestry nie ako tých, ktorí, keď sa vo všetkom sa názorovo nestretneme, sú nám podozriví. -Nie ako tých, ktorých vopred odpíšeme či im podsúvame nekalé úmysly – ale ako dar?

Apoštol Pavel v Liste Rímskym napísal (15,7): „Prijímajte sa vospolok, ako nás aj Kristus prijal na oslávenie Boha.“ Bratia a sestry, aj my sa takto prijímajme. V druhých viďme tých, za ktorých Kristus tiež obetoval svoj život -  ktorým pre Jeho lásku patrí Božia milosť.

Po týždňoch trvajúcich debatách, ktoré priniesli aj nejedno vnútorné zranenie, po diskusiách o veci, ktorá je dnes vyriešená, sa prijímajme, ako nám radí apoštol Pavel. Vzájomná ohľaduplnosť a vnímanie bratov a sestry ako dar od Pána, nech sú medzi nami aktuálne. Nedovoľme, aby medzi nami rástlo podozrievanie, vzájomná nedôvera, akýkoľvek koreň horkosti. Priateľov si vyberáme, ale v cirkvi sme si ako bratia a sestry vzájomne darovaní.

Na úvod dnešných svätodušných služieb Božích sme spievali pieseň (ES 273),  ktorá vyjadruje túžbu, aby všetko kvitlo, zelenalo sa. Tak jej autor vyjadril prianie po duchovnom prebudení, obrode, rozkvete. Kiež i medzi nami prekvitá vzájomná ohľaduplnosť, láska a úcta – prejavy Ducha Svätého.

Ako rozkvitnuté stromy a zelené lúky, i my sme na očiach. Tí, ktorí sledujú náš život potrebujú vidieť, že Duch Svätý – Duch Kristovej lásky žije v nás. On nech nás vedie v novom týždni a o týždeň privedie k Pánovmu stolu, k Večeri Pánovej, ktorá je aj sviatosťou zmierenia. Amen.

Pramene:
Jan Nohavica: Cestou víry s Jakubem (vyd. Sbor ČCE v Olomouci, 1993);
Kol. autorov: Farář, synod, presbyter  – zborník /knižnice SPEKu, sv. 7/ (vyd. EMAN, Benešov, 2002);
Kol. autorov: Průvodce životem – Dejiny počátku křesťanské církve - Skutky apoštolů (vyd. IBS  a Luxpress, Praha 1995).