Text: Ján 16,12-15

Milí: bratia a sestry!

Keď navštívime kníhkupectvo a prezeráme si knihy z poličky náboženská literatúra, je tam pestrá ponuka všelijakého duchovna: Kresťanstvo, iné svetové náboženstvá i to, čo sa ako kresťanstvo tvári, no kresťanské nie je.

Ak chceme zostať pri tom, čo je kresťanstvu vlastné, čo od neho neodvádza, pýtame sa: Ako rozpoznať, čo je z Boha – z Ducha Svätého a čo z duchov nesvätých? Sama Biblia nezastiera, že existuje Boh a bohovia – čiže bôžikovia, modly. Už v 1-vom prikázaní Desatora Pán Boh nám, svojmu ľudu vraví: Ja som Hospodin, tvoj Boh. – A dodáva: Nebudeš mať iných bohov okrem mňa. Dá sa to preložiť aj: Nebudeš mať iných bohov vedľa mňa - popri mne – ako by som bol iba jedným z mnohých, podobne ako kresťanské knihy uprostred pestrej ponuky  duchovna v kníhkupectve. Alebo sa prvé prikázanie dá tiež pretlmočiť: Nebudeš mať iných bohov na môj úkor či proti mne. Pokiaľ žijeme v manželstve, nepáčilo by sa nám, ak by mala naša manželka (manžel) na náš úkor ešte kohosi ďalšieho. Práve tak Pán Boh hovorí: Nebudeš ľnúť k ničomu svojím srdcom, mysľou, dušou a silou viac, ako ku mne.

V boha /s malým „b“/ dnes verí kde – kto. Takýchto bohov si ľudia aj sami vyrábajú. Všeličo si dokážeme zbožstviť. Reformátor Ján Kalvín povedal, že ľudské srdce /- moje i tvoje srdce/ je továrňou na modly. Kresťanstvo však volá k viere v Boha – v Boha trojjediného. Ako to formuloval v starom kresťanskom vierovyznaní Atanázius: Vyznávame jedného Boha v Trojici a Trojicu v jednote; pričom 3 osoby Božie nezmiešavame (nezamieňame), ani jedinú Božou bytosť nedelíme. Lebo iná je osoba Otca, iná Syna a iná Ducha Svätého. Ale Otec, Syn i Duch Svätý majú jedno Božstvo, rovnakú slávu a rovnakú večnú velebu. Zrejme nie je ľahké to zopakovať a už z týchto nejednoduchých formulácií cítime, že viera v trojjediného Boha je tvrdým orieškom.

Učenie o Svätej Trojici je pokusom vyjadriť Božie tajomstvo, o ktorom apoštol Pavel vyznal: „Ó hlbokosť bohatstva a múdrosti a známosti Božej! Aké nevyspytateľné sú Jeho súdy a nepochopiteľné cesty Jeho!“ (R 11,33). I Pavel, ktorý nebol hocijaký chlapík, ale svojou vzdelanosťou bol na úrovni profesora teológie, keď má hovoriť o Bohu, vníma, aké je naše ľudské premýšľanie i všetky naše slová slabé, úbohé, aby sme vystihli Boha. A predsa má zmysel, aby sme sa učením o Svätej Trojici zaoberali, pretože trojjediný Boh nie je niečo, čo by sa nás netýkalo. Boh: Otec, Syn i Duch Svätý sa zaujíma o teba – o mňa. Trojjediný Boh nám chce dať účasť na svojom živote.

Boh nie je taký, akého by sme si Ho my vymysleli, ale taký, akého nám zjavil Pán Ježiš Kristus. Ježiš mal najhlbšiu skúsenosť s Bohom a nik nepoznal Boha tak, ako On. Z toho, čo sa môžeme dočítať v Novej zmluve vyplýva, že vnútorný Boží život spočíva vo vzájomných vzťahoch Otca, Syna a Ducha Svätého.

Čítame to i v 16. kapitole Jánovho evanjelia. Duch Svätý oslávi Ježiša a to, čo bude zvestovať učeníkom, vezme od Božieho Syna – od Ježiša. A Ježiš hovorí: „Všetko, čo má Otec, je moje“ (por. J 16,14-15). Nie sú to ľahké vety – skôr tvrdý oriešok, ale to, že vnútorný Boží život spočíva vo vzájomných vzťahoch Otca, Syna a Ducha Svätého, môžeme z tohto tvrdého orieška vylúskať ako jadro.

Obrazne povedané, Boh je more poznávania, pravdy a lásky. Lásky, pravdy a poznávania neuzavretej do seba, ale dávajúcej. Vnútri Božieho života je plnosť poznávania a lásky, jestvuje tam dokonalé dávanie a prijímanie. A táto Láska (por. 1J 4,8b) sa zdieľa s nami.

Krstom v meno trojjediného Boha sme boli vtiahnutí do Božej lásky, k účasti na Božom živote. Preto je veľkým neporozumením Božiemu zámeru, keď nejeden, ba veľká časť pokrstených žije ako slimák stiahnutý do svojej ulity. – Keď žijú sami pre seba. Ak si pokrstený v meno trojjediného Boha, nemáš žiť bez spoločenstva cirkvi, utiahnutý sťa slimák sám do seba, lebo trojjediný Boh je stále sa dávajúca láska. – Nielen v rámci svojho vnútorného života – osôb Svätej Trojice, ale aj voči nám. Pán Boh svetu, teda i nám, z lásky daroval život. Preto, aby sme nemuseli byť večne odsúdení za to, čo sme pokazili alebo zanedbali, aby sme nemuseli zahynúť pre naše hriechy, daroval nám Boh svojho Syna, Ježiša Krista (J 3,16). On vzal z lásky - dobrovoľne na seba trest, určený za hriechy nám,. Pán Boh nám poslal Ducha Svätého a práve Duch Svätý spôsobuje, že v Ježišovom ukrižovaní spoznávame: nebol to iba nejaký justičný omyl pred mnohými storočiami, ale smrť Nevinného Spravodlivého za hriechy nás vinných a nespravodlivých. Duch Svätý v nás prebúdza vieru, že vzkriesením Ježiša sa Boh priznal k Jeho životu i obeti a ospravedlnil nás. Nepočíta nám naše hriechy.

Iba ľudia, ktorí sa otvoria Duchu Svätému, prestávajú žiť sebe, a žijú pod autoritou Ježiša Krista, ktorý nám celým svojím životom ukázal, čo je to nesebecká, zdieľajúca sa – dávajúca sa  láska.

Keď čítame evanjeliá, počúvame Božie slovo, zahĺbime sa do kresťanskej literatúry či – v terajšej dobe sledujeme Gibsonov film (Umučenie Krista), Duch Svätý nám nielen pripomína, čo Pán Ježiš pre nás vykonal, nielen nás prehlbuje v poznaní Božej pravdy, ale dáva nám silu pokračovať v láske, ktorú nám Kristus ukázal. – V tom, že nemáme žiť sami pre seba, utiahnutí do seba ako slimák, hľadať iba svoje dobro, svoje výhody, ale v láske sa ujímať iných, aby pocítili, že aj oni smú mať účasť na Božej láske, že trojjediný Boh je To, čo sa aj ich – v tom najlepšom slova zmysle – týka.

Dnes sa nás chce dotknúť i vo Večeri Pánovej. Keď prichádzame ku Kristovmu stolu, tak sa - spojení vierou s Kristom – vydávame do Božích rúk, odovzdávame sa do Jeho plánov, do Jeho vôle, chceme byť s Kristom jedného zmýšľania. Preto je Večera Pánova, prijímanie Kristových darov pre nás výzvou: Nešetriť svoj život iba pre seba, ale vydávať ho bratom a sestrám v službe lásky. Stávať sa pre nich chlebom. „Kto si hľadí zachovať život, stratí ho, a kto ho stratí, zachová si ho“ (L 17,33).

Keď takto prijímame Krista, premieňa sa niečo v hĺbke nášho vnútra – podstata nášho života. Už to nie sme iba my sami, so svojou hriešnosťou a úbohosťou, ale Kristus žije v nás. Práve nám, evanjelickým kresťanom je – malo by byť zrejmé, že pri Večeri Pánovej sa nepremieňa posvätený chlieb a víno; Premenení máme byť my – naše vzťahy, aby sme odrážali aspoň niečo zo života trojjediného Boha. – Boha Otca, ktorý nás stvoril na svoj obraz (1M 1,27), Boha Syna, ktorý nás vykúpil z hriechov a Boha Ducha Svätého, ktorý nás posvätil – oddelil pre život podľa Božej vôle. Vrastajme teda do Ježišovej poslušnosti Otcovi, do Jeho lásky k ľuďom, dávajme sa zmocniť Duchu Svätému k pokračovaniu v láske, ktorú nám Kristus ukázal. – K pokračovaniu v láske trojjediného Boha, ktorý je stále sa dávajúca láskou, ktorý nás stvoril na svoj obraz, aby sme my Jeho lásku odrážali ďalším ľuďom. Amen.

Pramene:
myšlienky z homílií M. Mášu a M. Heryána (in: STO ČÍSEL GETSEMANY 1990-1999 CD ROM), /vyd. Síť, Praha 2001/);
Donald Macleod: Svätá Trojica v Písme, v histórii cirkvi a jej odraz vo vzťahoch medzi ľuďmi (vyd. PORTA LIBRI, Bratislava 2001).