1. nedeľa po Svätej Trojici

Epištola: Títovi 3,4-7; 1.Jánov 2,29; 4,7-8; 5,1-5; Evanjelium: Ján 3,1-15; Texty: List Rímskym 5,6-8; 6,3-4

Úvodná modlitba:
Na svete ešte som nebol, keď Ty si sa narodil, z tmy hriechov si ma vyviedol, zo smrti vyslobodil, ja krehké slabé stvorenie od Otca mám zasľúbenie, že Ty si Spása moja. Na cestách môjho života si Svetlo moje jasné, si pomoc, vzácna útecha, s Tebou je srdce šťastné; si Slnko, svetlo žiarivé, zdroj viery, živej nádeje, nás Tvoja láska hreje. (P.Gerhardt, ES 54,2-3)

Milí: bratia a sestry!

Medzi kresťanmi,  zvlášť nekatolíckych – protestantských cirkví, je rôzny pohľad na krst, na to, čo sa v ňom deje. Tento rozdielny pohľad sa dá formulovať do otázky: Je človek znovuzrodený - spasený - stáva sa Božím dieťaťom vtedy, keď bol pokrstený ako dieťa alebo až keď uverí - keď vierou prijme Ježiša Krista za svojho Pána a Spasiteľa?

Ak platí to druhé – že je znovuzrodený až keď uverí, keď prijme Ježiša, vyvstane otázka: Načo krstiť deti? Ak je znovuzrodený už ako dieťa v krste, čo učí vierouka našej ev. a. v. cirkvi, iní kresťania sa pýtajú: Ako to, bratia evanjelici, že ono duchovné narodenie – znovuzrodenie, sa u množstva tých, ktorí boli pokrstení ako deti, neprejavuje? Ako to, že ho nevidno; že nejeden z týchto ľudí, zdá sa, je iba formálnym, matrikovým kresťanom? – Badať to i dnes: ak nás je v zbore vyše 1.500, pri pohľade na prázdne miesta v kostole vidíme, že by sa nás tu dnes zmestilo nielen o pár desiatok, ale ešte aj pár stoviek navyše.

Ako evanjelici nechceme nad nastolenou otázkou špekulovať, ale hľadať odpoveď v Biblii.

Sú biblické texty, ktoré hovoria: nie človek sa znovuzrodzuje, ale že Boh znovuzrodzuje človeka (napr. J 1,13; 3,3 – „ak sa niekto nenarodí znova“ možno z novozmluvnej gréčtiny preložiť aj: „ak sa niekto nenarodí zhora“; J3,5-9; 1Pt 1,23-25; 3,20-21). Hovoria, že človek je pasívny a – obdobne, ako nám Boh dal telesný skrze našich rodičov,  je to Boh, ktorý znovuzrodzuje človeka skrze svoje slovo, vodu a to svojím Svätým Duchom.

Na druhej strane sú biblické verše, ktoré hovoria o tom, že Božími deťmi sa stávajú tí, ktoré uveria (1J 2,29; 3,9; 4,7; 5,1; 5,4-5).

Ako sa to teda deje? – Keď sa chceme dopátrať odpovede, najprv si potrebujeme ujasniť, čo znamená veriť Ježišovi Kristovi. Priblížme si to na príklade. Predstavme si, že na pošte máme zriadený priečinok – P.O. Box, do ktorého nám prichádza pošta. Jedného dňa nám ktosi zašle listinu o darovaní veľkého bohatstva. Prišla na naše meno, je uložená v P.O. Boxe, darca nám dokonca aj telefonicky oznámil, že máme cenný list. Podľa zákona nám patrí. Ak by sme si ho však neprišli prevziať, nemôžeme užívať veľký dar, ktorý nám bol venovaný.

Viera znamená spoľahnúť sa na to, že som bol obdarovaný; znamená považovať avízo a najmä toho, kto nám ho dal, za dôveryhodného.

Ti vidíme dôležitú  vec: Dôvody viery nevychádzajú z nás. My sami si ju netvoríme. Nemáme overené, že darovacia listina v našom priečinku naozaj je. Vieru tvorí náš darca, svojím slovom, avízom o dare (R 10,17). Iste, je to naša viera, nezaobíde sa bez nás, ale nie je z nás, je nám darovaná. Prebudil ju v nás darca.

Tak je to aj v kresťanstve. Pán Boh sa nám prihovára, prebúdza v nás vieru, že nás má rád. Krst je jeden zo spôsobov Jeho komunikácie. Viera nie je rozumové presvedčenie o správnosti toho, čo Boh hovorí, ale bytostné spoľahnutie sa na Boha, dôvera Jeho slovu.

Späť k úvodnej otázke. Keď stojíme pred Božou ponukou spasenie, daru nového života, zdá sa nám, že my musíme spraviť rozhodujúci krok, že my sa musíme rozhodnúť, že my musíme uveriť. No keď to urobíme, pochopíme, že záchrana od hriechov, nový Boží život v nás, nie je dielo nášho rozhodnutia, ale veľký, nami nezaslúžený dar od Boha. Uvedomíme si svoju nehodnosť. Veď všetko rozhodujúce urobil dávno pred naším rozhodnutím Boh. Len preto, že sa On rozhodol obdarovať nás, sa môžeme my rozhodovať pre Neho. Kto by chcel platiť Bohu za spasenie vierou, ako nejakou svojou kvalitou, podobá sa malému dieťaťu, ktoré si vypýta od mamy 10 korún a potom jej za ne – „zo svojho“, daruje kytičku konvaliniek (por. 1K 15,9-10). Kto by chcel Bohu za záchranu platiť tým, že sa vierou rozhodol prijať Ježiša, zabúda, že i to, že verí je Boží dar. V tomto zmysle nie sme ani krstení, ani znovuzrodení na základe našej viery – sťa akejsi našej zbožnej kvality; nie sme ani krstení, ani znovuzrodení na základe viery, ktorá by bola spoliehaním sa: už som na požadovanej duchovnej „úrovni“. Správne prijíma krst a nový život od Boha dostáva ten, kto sa nechá Kristom obdarovať. Kto dôveruje – spolieha sa na to, čo nám v Kristovi daroval Boh, nie na svoju vieru ako na nejakú vlastnú duchovnú kvalitu, ten je znovuzrodený.

Ak v našej cirkvi krstíme dietky, tie celkom maličké i tie väčšie ako Henrietka a veríme, že Pán Boh im v krste dáva nový život, tak preto, lebo na základe svedectiev Písma Svätého vyznávame, že Kristova smrť predznamenala náš život. Pán Boh nechal Ježiša zomrieť ešte skôr, ako sme pochopili, o čo pri Jeho smrti ide a čo pre nás Ježišova obeť znamená.  Boli sme skutočne mdlí, bezmocní a neschopní spoločenstva s Bohom a Kristus zomrel za nás (R 5,6-8). Aj nad deťmi je zvestovaná Božia milosť, to, že sa Pán Boh pre nás rozhodol bez podmienok. To je najväčšia radosť evanjelia, že Pán Boh nám povedal svoje áno skôr, ako by sme ho my dokázali povedať Jemu – Jeho láske. Krst teda nie je čin, ktorý my ponúkame Bohu, ale spásonosný čin, ktorý ponúka Boh nám. – Čin, v ktorom nám hovorí: Všetko, čo získal Ježiš svojou smrťou a vzkriesením, patrí aj tebe, pokrstený človeče. V krste to k tebe prichádza, aby si mal istotu a nepochyboval o Božom dare spásy.

Otázkou teda nie je, či voda krstu môže vykonať takú veľkú vec, akou je dať človeku odpustenie hriechov a nový – Boží život. Otázkou je, či Boh nariadil krst vodou a pripojil k nemu sľub odpustenia hriechov a tak ho urobil prostriedkom odpustenia hriechov -  kúpeľom znovuzrodenia a obnovením skrze Ducha Svätého Písmo Sväté (Mt 28,19-20; Tit 3,5) dosvedčuje, že je to tak.

Čo však s tým, že mnohí pokrstení nežijú kresťanský život? To nie je chyba krstu, ale týchto ľudí, lebo nevyužívajú dar krstu tak ako by mali. Zlé používanie krstu neruší dobrý zmysel krstu ako takého. To podstatné je, že dar sa má užívať. Sme pokrstení iba raz, ale krst – to, že patríme trojjedinému Pánu Bohu, máme užívať celý život. Boli sme pokrstení, aby „sme chodili v novote života“ (R 6,4b). Apoštol hovorí: „Veď ktorí ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli“ (G 3,27).

Dar spasenia, odpustenia hriechov, nového života, ktorý z milosti - nezaslúžene dostávame v krste, nie je čosi, čo môžeme zavrieť do trezoru. To, čo máme, je istota, že Pán Boh splní svoje sľuby a preto Mu môžeme veriť – na Neho sa spoľahnúť. Záruka znovuzrodenia nie je v našom rozhodnutí, v našom obrátení sa, ale v tom, čo Boh pre nás urobil. Krst je niečo, čo nech dostanem hocikedy, môžem to využiť, ale aj zneužiť – nesprávne používať, pohrdnúť tým. Spasení nie sme pre našu vieru - sťa akúsi našu duchovnú kvalitu, ale preto, že sme sa nechali Bohu obdarovať – prijímame Boží dar. No odsúdení sme preto, lebo Bohom darovanú záchranu odmietame (por. Mk 16,16). Sme pokrstení, aby sme chodili v novote života (R 6,4b); aby sme žili tak, ako je hodné evanjelia Kristovho (por. F 1,27).

Nakoniec sa vráťme k pôvodnej otázke: Je človek znovuzrodený – spasený - stáva sa Božím dieťaťom vtedy, keď bol pokrstený ako dieťa alebo až keď uverí – keď vierou prijme Ježiša Krista za svojho Pána a Spasiteľa? Je to podobná otázka ako: Kedy sa človek stáva človekom: pri počatí alebo pri narodení? Odkedy som dieťaťom svojich rodičov – od počatia či od narodenia. Ak od počatia, prečo sa všade uvádza dátum narodenia a nie počatia? Ak od narodenia, prečo zákony chránia počatý život? - Zrejme vnímame, že je to absurdná otázka. Čo je dôležité, nie je špekulovať, kedy som znovuzrodený, ale fakt, že Pán Boh nám dáva vedieť, že nás prijal a krst je jedným zo spôsobov, ako nám túto zvesť oznamuje. My smieme odpovedať na Božiu ponuku, môžeme prijať Jeho lásku, ktorou nás bude Boh meniť. Toto robme! – O tomto je kresťanský život. Používajme dar, ktorý nám Pán Boh dal. – Zachraňujúcu lásku Ježiša Krista, o ktorej nás v krste uistil. Krst je začiatkom, ktorý pri nás nemá zostať bez pokračovania. Amen.

Pramene:
Ondrej Kolárovský: Učenie Evanjelickej cirkvi a. v. o sviatostiach (písomná práca podaná na EBF UK v Bratislave pre 2 št. prácu, študijný rok 1993/1994);  
Luděk Rejchrt: Věřím /Výklad Apoštolského vyznání víry/ (naklad. SVÍTÁNÍ, Praha 1994).