4.nedeľa po svätej trojici

Evanjelium: Ján 6,47-60
Text: 1. Korintským 10,16: „Či kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, nie je spoločenstvom krvi Kristovej? A chlieb, ktorý lámeme, či nie je spoločenstvom tela Kristovho?

Milí: bratia a sestry!

Každá nedeľa je určitou pomocou proti skleróze. – Proti zabúdaniu. Každá nedeľa nám chce pomôcť, aby sme nezabúdali, že žijeme nie len z vlastnej usilovnosti či iba z pomoci a služby iných, ale predovšetkým z Božej lásky a dobroty.

Každá nedeľa je dňom, keď sa chce Pán Boh s nami osobitným spôsobom stretnúť a pozdvihnúť nás z našich starostí. Práve služby Božie sú spôsobom, ako sa Pán Boh s nami stretáva. Svojím slovom a sviatosťami nás uisťuje o svojom odpustení, povzbudzuje nás v našich ťažkostiach. Slovom Božím a sviatosťami nám Pán Boh pomáha odhaľovať naše zlyhania a pozýva nás k novým úlohám.

Dnes sme sa sem nezišli, aby sme si splnili povinnosť voči Bohu v zmysle: Pomodlím sa, zúčastním sa na obrade, vhodím čosi do ofery a Pán Boh mi už nemôže nič vytknúť. – Ako hovoria posmešníci: „Ježiško je vybavený.“ Schádzame sa preto, aby sme spoločne oslavovali Božiu lásku a vernosť. Aj nápis na čelnej stene nášho kostola nás vyzýva: Oslavujme Hospodina! Schádzame sa, aby sme sa v daroch Božieho slova a sviatostí stretli s Ježišom Kristom – ktorý nám v týchto daroch ponúka svoju pomoc. Schádzame sa, aby sme načerpali novú silu pre naše úlohy, do starostí i pochybností, ktoré život prináša. Schádzame sa, aby sme mali spoločenstvo  jeden s druhým, aby sme sa navzájom za seba a za svet modlili, prosili i ďakovali.

Sme tu, aby sme si pripomínali a spolu oslavovali Božiu lásku a vernosť. – Dnes aj prijímaním Večere Pánovej. Apoštol Pavel ju nazýva kalichom dobrorečenia (1K 10,16). Nadväzuje tak na židovskú veľkonočnú večeru. Pri tomto stolovaní sa podával účastníkom paschálnej večere kalich viac krát. Ten posledný sa nazýval kalich dobrorečenia. Pri kresťanskej Večeri Pánovej sa podáva kalich len raz (možno preto k nej prichádza výraznejšie menej mužov ako žien...) – kalich teda nepotrebuje žiadne osobité pomenovanie. Ak ho Pavel predsa nazýva kalichom dobrorečenia, chce zdôrazniť, že aj Večera Pánova má zachovať ráz radostnej vďačnosti, aký mal židovský hod veľkonočného baránka. Pri Večeri Pánovej ďakujeme za odpustenie hriechov, o ktorom nás Pán Boh uistil tým, keď prijal Ježišovu obeť za nás.

Kalich má súvislosť s Ježišovou krvou. Apoštol Pavel sa pýta: „Či kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, nie je spoločenstvom krvi Kristovej? – Je to básnická otázka; odpoveď na ňu je: Pravdaže má! Kalich Večere Pánovej súvisí s krvou nevinného Ježiša, ktorý nezaslúžene – namiesto nás – vzal na seba trest smrti, nám určený (por. R 6,23). Pán Boh radšej obetuje svojho vlastného poslušného Syna, ako by mal zatratiť nás nehodných.

Ježišovu smrť nestačí iba vziať na vedomie ako historický fakt. Spôsob, akým Pán Ježiš ustanovil Večeru Pánovu – totiž, že dal svojím učeníkom piť z kalicha sprítomňujúceho Jeho krv – nás nabáda: neber Ježišovu smrť iba na vedomie ako čosi, čo sa stalo dávno, ale prijmi ju vierou ako obeť za seba, ktorú Boh ustanovil a prijal. To, že Ježiš dáva svojim jesť chlieb – s tým, že je to jeho telo a piť z kalicha víno, ktoré je Jeho krvou, sa obracia nie na našu logiku, ale na vieru. Božia odpúšťajúca láska je tak veľká a nezaslúžená, že iba logikou ju nie sme v stave pochopiť. Máme ju prijímať vďačnou vierou. Nepohoršovať sa na nej. Z evanjelia (J 6. kap.) sme počuli, ako sa Židia pohoršili nad Ježišovými slovami o nutnosti jesť Jeho telo a piť Jeho krv (J 6,51). Je možné pohoršiť a odísť alebo veriť a zostať. Prijímajme Večeru Pánovu s vďačnou vierou.

Účasti na Večeri Pánovej by sme sa nemali vyhýbať. Podmienkou pristúpenia k Večeri Pánovej nie je, aby sme sa najprv sami zbavili svojich hriechov. Potrebujeme inú moc, ako našu vlastnú. – Potrebujeme väčšiu, čistejšiu moc Kristovej lásky, aby sme sa jej vzdali so všetkým nedobrým, hriešnym, čo je v nás. Východiskom pre účasť na Večeri Pánovej je Ježišovo pozvanie, aby sme ľutovali svoje viny a osobne, s vďačnou dôverou,  prijali Božie odpustenie. Iba viera nám dovoľuje prijať vo Večeri Pánovej slová, že Kristova krv sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov (Mt 26,28). A iba vo viere sa odvažujeme tvrdiť, že medzi týmito mnohými som z Božej milosti aj ja.

Večera Pánova nie je pre bezhriešnych či dokonalých. Požehnanie z nej má však každý, kto svoje viny nielen vyznáva, ale prosí o Božiu silu rozísť sa s nimi. – Kto je ochotný zmieriť sa s tými, ktorí mu ublížili a poprosiť o odpustenie tých, ktorým ublížil.

Pri Večeri Pánovej smieme prijímať s vďačnou vierou Božie odpustenie ako dar a pokrm, bez ktorého by sme nemohli žiť. Práve vďačnosť a radosť zo zmierenia prežitá pri Večeri Pánovej nám dáva silu premáhať moc hriechu a pokušenia.

Večera Pánova má súvis s Ježišovou krvou i s Jeho telom. Keď Pán Ježiš s učeníkmi slávil Večeru Pánovu, rozlomil placku nekvaseného chleba – vzhľadom podobnú ako korpus na pizzu – rozdelil je na kúsky, aby sa všetkým dostalo. Všetci spoločne jedli z jedného chleba. V tejto veci si naša cirkev počína nebiblicky. – Nijaké lámanie chleba sa u nás nedeje. Máme  štandardizované – rovnako veľké hostie, zrejme, aby sa nik necítil ukrivdený, že ak by pri lámaní chleba dostal menší kúsok, tak ho má Pán Boh /alebo farár/ menej rád. Náš terajší spôsob prijímania posväteného chleba pri Večeri Pánovej je praktický po časovej stránke. Hoci v súčasnosti chlieb nelámeme a sotva sa na tom do budúcna čosi zmení, majme i pri terajšom spôsobe prijímania nekvaseného chleba pred očami, že oná oplátka nie je celok sama o sebe, ale je  časťou - kúskom z jedného chleba.

 Keď apoštol Pavel vraví: „A chlieb, ktorý lámeme, či nie je spoločenstvom tela Kristovho?“ – myslí na cirkev, na spoločenstvo bratov a sestier, ktoré Ježiš vytvára v našom svete. Práve pri Večeri Pánovej je toto spoločenstvo neodmysliteľné. Hoci pri dnešnom spôsobe prijímania Večere Pánovej si to musíme  predstaviť, názorne to nevidíme, predsa všetci prijímame kúsky z jedného chleba, a tým chlebom sme vzájomne spojení.

Tí, ktorí boli pri Večeri Pánovej uistení o tom, že sú zmierení s Bohom, si už nemajú čo vyčítať. Ako tí, ktorých premohla láska Ježiša Krista odpúšťame tým, ktorí nám ublížili, prijímame ich za svojich bratov a sestry, lebo žijú z rovnakej Božej milosti ako my. Kto verí v Ježiša Krista, nemôže sa strániť bratov a sestier, byť k nim ľahostajný. Pri Večeri Pánovej chápeme, že spasenie je čosi tak nesúkromného, ako spoločenstvo stola, kde prijímame všetci z jedného chleba a všetci pijeme z jedného kalicha. A tak máme pri Večeri Pánovej i potom, keď sme ju prijali, vidieť jeden v druhom brata a sestru, človeka, za ktorého Kristus obetoval svoj život – a nie sa pozastavovať: Čo tu ten/tá hľadá?.... Smieme a máme sa spoločne tešiť z Božieho odpustenia. – Spoločne oslavovať Božiu lásku a vernosť – v nedeľu i vo všedné dni. Amen.

Pramene: Miloslav Hájek: Vím, komu jsem uvěřil (vyd. Kalich, Praha 1991);
Luděk Rejchrt: Na úpatí hory (vyd. Kalich, Praha 1990);  
Jiří Gruber: Základy křesť. víry /Evang. katechismus, sešit B/ (vyd. Kalich, Praha 2004).