10. nedeľa po svätej trojici - nedeľa pokánia

Evanjelium: Lukáš 19,41-48
Kázňový text:  Žalm 51,12-15

Milí: bratia a sestry!

Už je to vyše roka, ako viacerých ľudí zasiahla správa o náhlej smrti mladej ženy. Generácia tridsiatnikov v našej cirkvi ju poznala z mládežníckej práce. Táto sestra bola v službe v cirkvi veľmi horlivá. Talenty – duchovné dary, ktoré jej Pán Boh dal, svedomito využívala. Zomrela ani nie 30-ročná preto, lebo v prenajatom byte, v ktorom s manželom bývali, kompetentní nevykonali, respektíve nedôsledne vykonali revíziu plynového zariadenia. Unikajúci kysličník uhoľnatý pripravil túto mladú sestru o život.

Dnešná nedeľa pokánia už svojím názvom nalieha: Nezabudni – nezabudnime na pravidelnú a dôslednú revíziu svojho života! Povrchne vykonaná či nevykonávaná revízia žitia, by mala ešte tragickejšie následky, ako strata časného života. Nedeľa pokánia už svojím pomenovaním dôrazne pripomína nevyhnutnú potrebnosť revízie našej viery, lásky a nádeje.

Zo Žalmu 51. sme počuli: „Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného! Od svojej tváre nezavrhni ma a svojho svätého Ducha mi neodnímaj!“ Autor týchto slov chápe, že človek ako ty a ja, je veľmi poruchový tvor. Sme bytosťami, ktoré potrebujú pravidelnú revíziu. – Hĺbkovú sondu do nášho vnútra. Ak iba jedna z nedieľ v cirkevnom roku nesie označenie „Nedeľa pokánia“, nie je to myslené tak, že pokánie stačí konať raz do roka. Veď čo by sme si mali myslieť o človeku, ktorý by sa umýval iba raz v roku?...

My ľudia sme omnoho poruchovejší, ako plynové zariadenia, pri ktorých je revízia predpísaná raz ročne. Hĺbkovú sondu na zistenie stavu našej duše, revíziu viery, lásky a nádeje, potrebujeme oveľa častejšie. Reformátor Martin Luther vo svojej prvej výpovedi proti odpustkom napísal: „Keď náš Pán a Majster hovorí: Pokánie čiňte, tak chce, aby celý život jeho veriacich na zemi bol ustavičným pokáním.“ Pokánie je teda čosi, čo sa má diať denne. Je to denná kontrola orientácie – smerovania nášho života. Keď kontrolujeme orientáciu, dívame sa dozadu i vpred. I pokánie je zamerané na minulosť, ale aj do budúcnosti. Na minulosť v zmysle, že pokánie je prosbou o odpustenie – o obnovu toho, čo sme v minulosti skazili. „Srdce čisté stvor mi, ó Bože!“ –  Srdce je centrom ľudskej bytosti. Spomínaná prosba teda znamená: Pane, prosím Ťa daj, aby moje myšlienky, svet mojich túžob, snáh i vášní, bol Tebou očistený. Čo je to očistenie, môžeme vidieť v našom novo- vymaľovanom a upratanom – vyčistenom kostole. Tam, kde ešte pred pár týždňami boli od plesne čierne steny, kde boli zašpinené kúty, dnes žiari čistota. A my sa z toho spoločne radujeme a ďakujeme za to Hospodinovi.

Avšak v biblickom ponímaní nie budovy, ale predovšetkým my - ľudia, sme Božie chrámy (1K 3,16-17; por. aj: ES č. 462,1). Ako je náš kostol očistený, tak chce a môže Pán Boh očistiť i nás – naše srdcia. Prosba o čisté srdce je volaním: Očisťuj moje vnútro, moje svedomie slovami Písma Svätého, Božím slovom. Ono je zdrojom čistého myslenia. A Pán Ježiš Kristus, o ktorom Biblia hovorí, je najlepším príkladom čistého myslenia a života. Bibliu nečítame preto, ani do kostola nechodíme Božie slovo počúvať, aby sme mali zásluhy, ale preto, že Božie slovo je zdrojom čistého myslenia. A keď mám čisté – očistené svedomie, to je základným predpokladom života Bohu milého.

Tradičnou formou pokánia je spoveď. V spovedi vyznávame svoje viny pred Bohom; ak ide o spoveď verejnú, potom i pred zhromaždením veriacich. Nikdy to však nerobme s falošnou predstavou, že keď formálne poviem: Som hriešny, Boh je povinný mi odpustiť a nemôže ma už súdiť. Takéto myslenie by bolo len ďalším hriechom – opovážlivého sa spoliehania na Božiu milosť.

Bratia katolíci nazývajú spoveď zmierením, sviatosťou zmierenia. Je to veľmi výstižné. Zdôrazňuje sa tým súvislosť hriechu – totiž, že hriech nie je iba našou súkromnou vecou, ale narúša, ničí mier medzi nami a Bohom i medzi nami a blížnymi. Potrebujeme sa zmieriť s Bohom aj s ľuďmi. Pomenovanie spovede zmierením ukazuje, o čo pri pokání - v spovedi vlastne ide: Pokánie nie je zamerané iba na minulosť, ale aj na budúcnosť. V pokání ide o prosbu: „Srdce čisté stvor mi, ó Bože!“ – ide o očistenie minulosti – obmytie hriechom zašpineného srdca. Ide však nemenej o budúcnosť. To vyjadrujú ďalšie slová žalmistu: „Obnov vo mne ducha pevného!“ „Svojho svätého Ducha mi neodnímaj!“ „Duchom poslušnosti podopri ma!“ „Chcem učiť priestupníkov Tvojim cestám, aby sa hriešnici k Tebe obracali“ (Ž 51,12b,13b,14b-15).

Zle – nesprávne by sme rozumeli spovedi, pokániu, keby sme ho chápali iba ako sanáciu minulosti, alebo ako prostriedok, ktorým môžeme u Boha dosiahnuť svoje. Pokánie nielenže chce ošetriť našu minulosť, ale chce riešiť aj našu budúcnosť. – Aby bola lepšou ako to, čo sme dosiaľ žili. Veď – neviem ako je to u vás, ale u mňa to platí, že väčšina našich previnení nie je jednorazových.  Ide skôr o vstúpenie na zlú cestu, z ktorej je ťažké odísť. Sú napríklad ľudia, ktorí prídu do kostola pri určitej (napr. rodinnej) príležitosti. Inak však nedeľu nemajú zapísanú v mysli a srdci ako deň Pánov. Ak si zvyknú žiť bez služieb Božích., nie je pre nich ľahké vystúpiť zo zabehaných koľají. Iste, dali by sa uviesť aj iné príklady, ktoré by potvrdili, že hriech spravidla nie je čosi jednorazové, ale vstúpením na zlú cestu, do nesprávnych koľají – a smer sa nemení ľahko.

Hriech je choroba vzťahov – k Pánu Bohu, k blížnym i k sebe samému. Hriech je neverou voči našim vlastným rozhodnutiam sa pre dobro. Hrešíme, keď kľučkujeme sami pred sebou, keď  sa na nás ostatní a ani Pán Boh nemôžu spoľahnúť (por. Mt 25,26-28).

Keď Martin Luther hovoril o ustavičnom pokání, chcel, aby sme nielen „dosiahli svoje“ – docielili ošetrenie našej minulosti – Boh mi odpustil, no nech sa mi už teraz „nemontuje“ do života. Ustavičným pokáním reformátor mienil, aby pokánie nebolo iba sanáciou minulosti, ale predovšetkým presunutím sa na Božiu stranu. – Tam, na Božej strane, v dobrovoľnej poslušnosti (por. R 6,17) dobrým Božím zámerom je naša budúcnosť.

Svätíme nedeľu pokánia. Pripomienku zničenia Jeruzalema. Začali sme ju – tieto služby Božie - v mene Otca, Syna i Ducha Svätého – v mene Lásky. Každý máme za sebou istú životnú cestu a keď chceme pred Bohom úprimne vyznať naše previnenia, tak prosíme: Nech naše hriechy súdiš Ty, Pane, ktorý si  Láska (1J 4,8b; Mt 25,31-32). Otvorme sa jej. Boh je Láska - vie o našich slabostiach. Vie, či i dnešnú spoveď vnímame zúžene iba ako sanáciu minulosti, ako dosiahnutie svojho – poviem, že som hriešny a Boh ma už nemôže súdiť..., alebo ju chápeme tak ako máme: ako pomoc pre lepšiu budúcnosť. – Ako presunutie sa, či tesnejšie primknutie sa na Božiu stranu.

Luther hovorí, že Boh je to, na čo zavesím svoje srdce. – Čomu dávam prvé miesto vo svojich myšlienkach, slovách skutkoch, túžbach i citoch. Práve o to, aby sme tento priestor dávali Bohu – Pánovi Ježišovi Kristovi, Jeho vôli, ide. Nech revízia našej viery, lásky a nádeje – tá hĺbková sonda do našej duše, ktorou chce byť i dnešná spoveď, nás vedie presunutiu sa na Božiu stranu - k tesnejšiemu sa primknutiu sa k Pánovi Ježišovi Kristovi. Jeho obeť za nás, ktorú Večera Pánova sprítomňuje, potvrdzuje, že Pán Boh nás práve tam chce mať; že urobil všetko, aby sme na Božej strane smeli žiť. Amen.

Literatúra:
Jan Konzal „separujúcí sa částkou těla Kristova“?  in: Getsemany, křesťanský měsíčník  č. 6 /151/, rok 2004 (vyd. Síť, Praha 2004);
Ján Grešo: Homiletická prípravka na 10 nedeľu po Svätej Trojici in: Služba Slova č. 3/2004, roč. LI (vyd. VMV ECAV na Slovensku Bratislava, 2004); 
Zostavili: J. Michalko a Rudolf Koštial: Dr. Martin Luther – Výber zo spisov (pre Tranoscius, L. Mikuláš vyd. Vesna, Bratislava 1990);
Jozef Luscoň: A  tak klopem na nebeskú bránu (vyd. DOMKA, 2002).