11. nedeľa po svätej trojici

Čítanie zo SZ: 2. Kráľov 2,23-24; Epištolický text: 1. Korintským 14,20; Evanjelium: Matúš 18,1-7.10
Kázňový text: Evanjelium podľa Marka 10,13-16

Milí: bratia a sestry!

„Povedz mi, s kým sa stretávaš, a ja ti poviem, kto si.“ – Toto príslovie má čosi do seba, ale nemožno z neho robiť absolútnu pravdu. Veď sám Ježiš bol kritizovaný za to, že trávil mnoho času s „nesprávnymi“ ľuďmi. S colníkmi – ľuďmi skorumpovanými; patril medzi nich napr. Zacheus (L 19,2a.7), s hriešnikmi (Mt 9,11). Dovolil, aby mu ľahká, predajná, hriešna žena slzami umývala nohy (L 7,38-39). Stretával sa aj s deťmi. V Izraeli Ježišovej doby bola deťom prisudzovaná jedna z posledných priečok na spoločenskom rebríčku. Dieťa hodnotovo stálo v jednom rade s chudobnými a spoločenským stroskotancami. Ježiša kritizovali, že s deťmi mrhá čas. Keď chce ovplyvniť národ, mal by sa viac stretávať so spoločenskými špičkami, nie s „ciciakmi“ a „holobriadkami“. Pán Ježiš na túto kritiku nedbal. Priniesol Božiu lásku všetkým – aj deťom. Nie sú primalé, aby im Ježišova láska nemohla patriť. Nik nie je taký malý, či príliš bezvýznamný, aby ho Ježiš nemal rád.

Deti boli pravdepodobne medzi poslucháčmi Ježišových kázní. Je veľmi dobre možné, že práve kvôli nim Pán Ježiš hovoril často v podobenstvách – v obrazoch, ktorým deti mohli rozumieť.

Kľúčový text prečítanej state je verš 15: „Veru vám hovorím: Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde doň.“ Ako to Pán Ježiš myslel? Prečo mali u Neho - na rozdiel od Jeho súčasníkov -  deti tak vysokú, dôležitú úlohu? Mienil Ježiš, že existuje nejaký osobitý detský spôsob, ktorým možno prijať Božie kráľovstvo? – Tak špeciálne detský ako poznáme povedzme detskú zubnú pastu, detské mydlo, detský šampón či dokonca detské šampanské? - Sú dve vysvetlenia Ježišovej mienky; jedno romantické a druhé menej romantické.

Romantické vysvetlenie: Pán Ježiš mal na mysli detské cnosti.

Dôverčivú úprimnosť – deti všeličo povedia; vykecajú aj to, o čom by sme boli my, dospelí, radšej keby to zostalo doma -  v „kuchyni“.
Čistotu srdca.
Nevinnosť.
Pokoru.
Spontánnosť – sú to práve deti, ktoré dokážu povedať návšteve, že už je tu dlho... .
Potrebu lásky – koľko krát sa deti vzájomne chytia za ruku, alebo sa  prídu pohladiť  - „pomojkať“ k mame či starkej; k najbližším.
Nenáročnosť – deti sa hrajú s hocičím. Striebristý obal od žuvačky je pre ne poklad.

Môžeme povedať, že určite, ak by sme detsky túžili po Božej láske, chceli byť „pritúlení“ k Ježišovi (por. ES 245,4), alebo za každých okolností sme nenáročne verili, že je o nás (zhora) dobre postarané, potom by kráľovstvo Božie naozaj medzi nami rástlo.

Myslel však Pán Ježiš naozaj na detské cnosti? – Veď dobre poznáme aj detské sebectvo – keď decká stále revú: To je mojééé!!! – Mojéé!! – Keď sa naťahujú o hračky. Poznáme, ako na pieskovisku jeden malý „štopeľ“ mláti druhého - ešte menšieho „štoplíka“. A ten najsilnejší búra všetkým ostatným postavené hrady a pieskové bábovky. To už nie je hra a vonkoncom nie cnosť, ale krutosť na jednej strane a zúfalstvo na strane druhej. Alebo v škole: dieťa z chudobnejšej, temer asociálnej rodiny nie je príliš dobré. Keď ho však druhé deti od seba odstrkujú, sotva môže byť lepšie. „Cnostné“ detičky si vedia aj poriadne škodiť – a na tom nie je nič cnostného ani ideálneho. „Cnostné“ deti sa vedia i nepekne posmievať. Počuli sme o tom v príbehu o Elízeovi (2 Kr 2,23-24). Pán Ježiš hovorí: Buďte ako deti (por. Mt 18,3). Ak si spomenieme na svoje detstvo, hoci nechcem hovoriť za iných, znamená potom požiadavka byť ako deti azda: správať sa hlúpo, večne čosi „zatĺkať“, byť tvrdohlavý, rozsýpať všeličo po koberci?... Je známe, že Martin Luther miloval deti; predsa pri pohľade na ich – nazvime to jemne – „zaujímavé“ detské počínanie,  ho komentoval: „Kristus povedal, že máme byť ako deti, aby sme vošli do nebeského kráľovstva. Pane Bože, to je príliš veľa. Musíme sa stať takými idiotmi?“

Biblia deti neidealizuje. V Liste Efezským čítame (4,14): „aby sme neboli viac nedospelými, ktorých každý vietor učenia sem a tam hádže a zmieta podľa ľudskej úskočnosti a chytráctva, aby úkladmi boli uvedení do bludu.“ Je teda rozdiel medzi detskou a detinskou vierou.

Pán Ježiš sotva myslel na detské cnosti v onom romantizujúcom zmysle. V čom máme byť ako deti? –  Čo to znamená? Spomeňme aspoň niekoľko vecí.

Nehľadať riešenie sám v sebe, nebyť si sám normou. Dieťa má dôveru, že ten, kto je vyšší, väčší sa životu rozumie lepšie. Koľko krát sa my dospelí nazdávame, že náš názor je najpravdivejší, najsprávnejší, že čo je dobré a čo zlé vieme rozlíšiť lepšie ako Pán Boh... . Poznávať dobro bez Boha, mimo Boha, to dopadne zle. Kto chce poznať dobro a zlo mimo Boha, ten sám určuje, čo je pravda a čo lož, čo spravodlivosť a čo neprávo. Avšak iba zdanlivo sám. V skutočnosti prijme diablovu lživú ponuku: Budete ako Boh... .

Byť otvoreným pre niečo vyššie ako som ja. Deti prichádzajú so svojimi otázkami za dospelými. Ba do určitého veku si myslia, že mama a otec sú najmúdrejší ľudia na svete. Vieme, že pri rodičoch to tak nefunguje; zato u nebeského Otca áno. On je Tvorcom sveta, darcom života – najlepšie mu rozumie. Prichádzajme so svojimi otázkami k Nemu. Hľadajme odpovede pre svoj život a riešme naše problémy vo svetle Božieho slova. Buďme otvorenými pre Toho, kto je vyšší, väčší a múdrejší ako my sami.

Deťom sa máme podobať vo vedomí, že: Život je viac, ako my sami, ako naše problémy. Aj deti majú svoje starosti a ťažkosti. Zdravotné, školské či iné. Napriek tomu sa detváky sa vedia bezstarostne hrať. Učme sa od nich vedomiu: je tu ešte niečo viac – Niekto vyšší a mocnejší ako my – je tu Pán Boh. Deťom máme byť podobní detskej otvorenosti a dôvere. Keď decuľo podá svoju ručičku mamke alebo otcovi, keď sa maminej či ockovej ruky drží, potom je v „pohode“, aj keď dookola fičia autá a nákladniaky.

Deti nemajú ambície všetko zvládnuť. Naopak, vedia, alebo tušia, že je tu niekto pre nich. – Rodičia. Oná dôvera dieťaťa - dôvera k nášmu Otcovi v nebi, je to, v čom sa máme deťom podobať. Od detí sa potrebujeme učiť: Pán Boh ma má rád. Viem, že sa postará svojím časom o to, aby som mal to i ono potrebné. – Aby som dostal dobrého manžela/manželku - ak je Božou vôľou, že mám v manželstve žiť. Viem, že sa Pán Boh o mňa postará aj v skúškach, prevedie ma nimi; postará sa o mňa aj v chorobe, aj v nezamestnanosti, aj keď mi chýba byt, alebo čosi iné potrebné.

Nebuďme ako dospelí v zmysle: Všetko „zmákneme“ sami, my sme tí najmúdrejší, načo by sme si dávali Bohu radiť? Sme sami sebe normou. – Z takéhoto postoja veľa trvalého šťastia a požehnania „nevykvitne“. Pán Ježiš žehná deti, chce aj nás požehnať. Miluje nás. Prijmime však Jeho kráľovstvo ako deti, s otvorenosťou voči Božiemu vedeniu. -  Pre názornejšiu predstavu, o čo ide, použijem obraz. Predstavme si čistý list papiera. Najmúdrejšie je podpísať ho a takto („bianco“ podpísaný) ho vrátiť Bohu s dôverou: Dopíš si tam to, čo chceš, veď ma podľa svojej vôle. Nebeský Otče, dôverujem Ti! Amen.

Pramene:
Štěpán Hájek, Michal Plzák: Víno tvé výborné /rozhovory se Sváťou Karáskem/ (vyd. Kalich, Praha 1998);
Magdaléna Forgáčová: Ježiš priateľ dietok /Prípravka k Svetovému dňu modlitieb v r. 1999/ (vyd. Slovenský výbor SDM, Bratislava, 1999);
Mailis Janatuinen: Evanjelizačná biblická skupinka(vyd. ViViT s.r.o., Kežmarok 2002);
Roland H.Bainton: Marin Luther (vyd. Návrat domov, Bratislava 1999).