13. nedeľa po Sv. Trojici; začiatok školského roku

Evanjelium: Lukáš 2,41-52
Text: 1. List Timoteovi 4,15: „O toto sa staraj, tomu ži, aby tvoje napredovanie bolo všetkým zjavné.“

Milí: bratia a sestry, milé naše deti!

Prosím jedno z detí, aby prišlo ku mne a pozrieme sa, čo je v tejto modrej taške. (Dieťa prišlo a spolu s farárom vyberá predmety z tašky).

(Farár): Čo je to?   (Dieťa): Cumeľ.
(Farár): A toto?   (Dieťa): Topánka.
(Farár): Aká?   (Dieťa): Detská.
(Farár): A toto je čo?   (Dieťa): Aj to je topánka.
(Farár): Aká?   (Dieťa): Trošku väčšia.
(Farár): A čo je zase toto?   (Dieťa): Tiež topánka.
(Farár): Aká?   (Dieťa): Vaša.
(Farár): Ešte tu čosi máme; čo je to?   (Dieťa): Kniha.
(Farár): Aká?   (Dieťa): Hmm.
(Farár): Opýtame sa starších. Poznáte túto knihu? Aká je to kniha?   (Hlas z lavice): Na konfirmáciu.
(Farár): Áno, je to konfirmačná príručka.

Čo myslíte, ako spolu súvisia: cumlík, rôzne topánky, konfirmačná príručka a začiatok školského roku? Skúsime to dnes spoločne objaviť. Keď sme boli malí a po mame a mliečku sme zo všetkého najradšej mali cumlík, nosievali sme pletené papučky alebo celkom maličké topánočky. Ako sme rástli, cumlík sme odložili a rodičia nám kúpili väčšie topánky. Kým boli ešte nové, klopili sme zrak často smerom k nim - aby si, podľa možnosti, aj iní všimli, že sme vynovení.

Ako často kupujú rodičia deťom väčšie topánky?  - (Hlas z lavice): Keď sú tie im staré tesné. Presne tak, nedá sa to určiť na mesiace; keď staré topánky tlačia, kúpia deťom rodičia nové. Čo by sa stalo, keby nám rodičia nekúpili väčšie topánky? – Boleli by nás nohy, po čase by sa noha zdeformovala a ani lekári by ju už zrejme nenapravili. – Nevedeli by sme dobre chodiť.

Topánky, menšie i väčšie majú jednu nevýhodu: nerastú spolu s nohami! Nohy rastú a topánky nie. Nielen  naše nohy, ale aj naša viera má rásť. V 1Tim (4,15) sme čítali: „O toto sa staraj, tomu ži, aby tvoje napredovanie bolo všetkým zjavné.“  

Nohy, zdá sa, rastú automaticky (to, že jeme a spíme nám pripadá samozrejmé, hoci bez toho by sme nerástli). Viera každopádne automaticky nerastie. A tak sa stáva, že veľa ľudí vieru v Pána Ježiša Krista, ktorá im vyhovovala, keď boli malí, odloží s cumlíkom alebo s konfirmačnou knižkou. Poznáte takých ľudí? – Ja, žiaľ poznám dosť tých, ktorí vieru odložili s konfirmačnou knižkou. Povedali si Už všetko viem, vieru už nepotrebujem. Zrazu sa im stala pritesná. Tlačí ich. Už im nevyhovuje.

Nový školský rok je pre deti, ale aj pre nás dospelých výzvou, aby sme napredovali nie len vo vedomostiach, v poznatkoch, ale najmä – predovšetkým vo viere v Pána Ježiša Krista.

Koľko rokov chodíme do ZŠ? - (Hlas z lavice): Deväť. – Tí „úspešnejší“ aj viac... Každopádne do školy chodíme stále rovnakými dverami, po rovnakých schodoch, ale stále do vyššieho ročníka. Na začiatku sme nevedeli čítať ani písať, ale po deviatich rokoch už vieme nielen to, ale aj pravopis, vzorce, riešiť rovnice, ovládame základy cudzieho jazyka. Podobne do kostola chodíme rovnakou cestou, rovnakými dverami, možno dokonca sedíme v rovnakej lavici, prežívame tu nedele, sviatky; koľké Vianoce, sviatky Veľkej noci či Svätého Ducha to už boli?! A predsa sa deje, prinajmenšom malo by sa diať v nás čosi nové. Ako v škole môžeme byť stále vo vyššom ročníku i tu môžeme byť stále o trošku ďalej, vyššie vo viere. Alebo... môžeme stále prepadať a byť duchovne vždy v 1. triede. Keď človek rastie telesne, ale duchovne – vo viere zostáva v 1. ročníku, taká viera ho tlačí, ako nás tlačia malé topánky. A ako sa ich radi zbavíme, vyzujeme sa z tesných topánok, tak sa vyzujeme aj z tesnej viery. To, z čoho si sa tešil/a na besiedke, alebo v 1. triede na náboženstve, ti už nič nehovorí. Človek vtedy odhodí vieru ako tesné topánky. To je postoj jednej – početnej skupiny ľudí.

Existuje aj druhá skupina. Zostanú pri viere z detstva, hoci osobnostne vyrástli a viera im je tesná, nevyrástla. Preto je pre nich len nepríjemnou povinnosťou, je ťažká, neradostná, ako ťažké a neradostné je chodiť v topánkach, ktoré nás tlačia. Človek patriaci do tejto skupiny sa na Štedrý večer alebo aj na Veľký piatok ešte premôže.  No denne sa s takouto vierou žiť nedá. Nemôže a ani nemá chuť napredovať, lebo viera ho tlačí.

Jestvuje ešte ďalšia skupina ľudí – a pri nich je to tak, ako by to malo byť. Keď si prezúvame tesné topánky za väčšie, musíme byť chvíľku bosí. Človek je potom zraniteľný -  môže stúpiť na niečo ostré, alebo na čosi čo zostalo po psíkovi... Ale potom, keď sa preoobuje, sa mu kráča lepšie. Aj vo viere máme obdobia, keď sme sťa bosí, nepevní zraniteľní; keď sa môžeme poraniť, zašpiniť či padnúť. Napríklad, keď som v triede evanjelikom len sám. Alebo keď tí, ktorí sú k Pánu Bohu ľahostajní či od Neho odcudzení, na našu adresu - smerom k našej viere - prehodia pár posmešných štipľavých poznámok. Alebo keď sa nám čosi nepodarí; modlili sme sa ... a nič – zdá sa že to nefunguje. Čo robiť vtedy? – Je potrebná väčšia miera viery. Nezískame ju tak, že budeme obúvať „nové topánky na staré“. Tie, čo tlačia najprv treba vyzuť a potom obuť väčšie. Prakticky o tom píše apoštol Pavel v súvislosti nášho kázňového textu v 1. Liste Timoteovi 4. kapitole: „Buď vzorom veriacich v reči, v obcovaní, v láske (v duchu), vo viere  a v mravnej čistote. ... Buď pilný v predčitovaní (Písma). ... Nezanedbávaj dar, ktorý je v tebe a bol ti daný ... Daj pozor na seba a na učenie. V tom zotrvávaj. ... O toto sa staraj, tomu ži, aby tvoje napredovanie bolo všetkým zjavné“ (verše: 12b, 13b, 14a, 16a, 15).

Ak by sme to skúsili povedať súčasnou rečou, tak nám Pavel radí: Držať sa Písma Svätého, Pána Ježiša Krista, rozvíjať – nezanedbávať to, čím nás Pán Boh obdaril. – Nehanbiť sa za evanjelium Kristovo (R 1,16). Povedzme, účasť na náboženstve v škole má aj dnes veľký vyznavačský význam. Priznávať sa k Pánu Bohu, preukázať záujem a lásku k Božím veciam, k veciam viery, to ani dnes, v spoločnosti hlásiacej sa k demokracii, nie je samozrejmosťou. Veď práve tam – na hodinách náboženstva, sa učíme o nás samých, o našom bytí, zmysle a smerovaní života. Tam sa učíme, že nepatríme ani peniazom, ani kariére, ani sláve a uznaniu, lebo to trvá iba krátko. Ani o víťazoch z nedávnej olympiády v Grécku sa už toľko nepíše. Prešlo od nej pár dní a sláva i uznanie pomaly ustupujú do zabudnutia. Sú dočasné. -  Nie, nepatríme ani peniazom, ani kariére, ani sláve, ale Pánovi Ježišovi Kristovi. On dáva život večný, požehnaný a zmysluplný.

Chceme prosiť za deti i dospelých, aby sme vieru neodložili s cumlíkom, aby sme nežili bez rastu vo viere, aby nám ona nebola tesná, nestala sa neradostnou, ale držali sa Pána Ježiša Krista, cirkvi, ktorá je Jeho telom; aby sme Kristovi zostávali verní. Prosme, aby bol nový školský rok pre všetkých nás výzvou i pozvaním v napredovaní vo viere v nášho Pána a Záchrancu z hriechov. O toto sa starajme, tomu žime, aby naše napredovanie – vo viere - bolo všetkým zjavné“.

Pramene:
Max Kašparů: Věroměr (vyd. Matice cyrilometodějská, Olomouc 1999);
Max Kašparů: Do výšky volím pád (vyd. Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 2003);
Milan Horínek: Kázňová prípravka na Začiatok školského roku /5.9. 2004/ (in: Služba Slova, roč. LI, č. 3/2004 - vyd. VMV ECAV na Slovensku, Bratislava 2004);
Ján Bohdan Hroboň: Život kresťana v cirkevnom zbore (Konfirmačná príručka pre dospelých – samizdat).