17. nedeľa po Sv. Trojici

Evanjelium: Ján 6,25-35, kázňový text: 1.Mojžišova 4,1-8, úvodná modlitba: Žalm 145,15-16

Milí: bratia a sestry!

Počujeme zrejme o prvom poďakovaní za úrody. A ide nielen o poďakovanie za plody zeme, ale aj za plody stád. Obaja bratia, Kain aj Ábel, sa dobrovoľne vzdávajú prvotín, teda toho najlepšieho zo svojho poľa či čriedy a odovzdávajú to Hospodinovi ako poďakovanie. Vedia že pôda, polia ani lúky, nie je ich pôdou, ale že „Hospodinova je zem i čo ju naplňuje“ (Ž 24,1). Vedia, že oni - a podnes aj my - sme iba správcami zeme.

Je dobré nezabúdať, že zem patrí Pánu Bohu, teda i žatva i stádo; dnes by sme povedali: výsledky rastlinnej aj živočíšnej výroby. Bratia Kain a Ábel to vedia. Na znamenia toho prinášajú prvotiny – najlepšiu časť rastlinnej i živočíšnej produkcie – za jej celok, čím vyjadrujú: Pane, všetko, čo máme, je od Teba a keď Ti aj ďakujeme obeťou, dávame iba to, čo sme prijali z Tvojej žehnajúcej a štedrej ruky. Obeťou Ťa, Bože, uznávame ako Darcu života.

Nestratil sa nám tento rozmer? Nestráca sa nám presvedčenie, že úroda, živobytie, život sám, sú darmi od Pána Boha? Je toto vedomie ešte živé v našich rodinách? Vštepujeme ho našim deťom, vnúčatám? – Povedzme tým, že sa modlíme pre jedením, alebo že aj deťom nachystáme peniaz do ofery, čím ich celkom jednoducho a prakticky vedieme k vďačnosti.

Na pretras opäť prichádzajú reštitúcie. Je možné, že sú predzvesťou odluky cirkvi od štátu, ostatne v Európskej únii, ktorej je Slovensko od mája členom, záležitosti celkom, bežnej. Pokiaľ by k odluke došlo, veľmi rýchlo bude preverené, čoho sme ochotní sa pre svoju vieru vzdať. Odluka, ak by nastala, bude pre cirkev hodinou pravdy. Jej následkom by sa ešte vypuklejšie prejavilo to, čo jestvuje už teraz: Nerovnosť. – Medzi členmi cirkvi, medzi početne i ekonomicky slabými a silnými cirkevnými zbormi. Aj nerovnosť medzi jednotlivými cirkvami.

O nerovnosti je aj náš príbeh. „Hospodin priaznivo zhliadol na Ábela a na jeho obeť, ale na Kaina a na jeho obeť nevzhliadol.“ (v 4b,5) Prečo? Prečo takáto nerovnosť? Je to živá otázka aj v ďalších oblastiach. Prečo má jeden talent, nadanie a druhý je skrátka motovidlo? Prečo je ktosi celé roky zdravý a iný ide z jednej choroby do druhej? Prečo má niekto zdravé deti a ďalší postihnuté? Prečo má niektorá dáma pleť sťa z propagačného letáku drogérie DM a inej nepomôže ani kozmetika Avon či Oriflame? Čím sa previnil Kain, že Hospodin na jeho obeť nevzhliadol? Prečo sa k niekomu Hospodin - zdá sa- nepriznáva? Prečo to má niekto v živote ťažšie?

Biblia na to nedáva odpoveď. Zato jednoznačne hovorí, že Pán Boh slabých neodstrkáva, že ani v slabosti nie sme Bohom opustení a zabudnutí.

Kaina, prvé dieťa v dejinách, jeho mama vychováva ako muža. – Aby bol mocný, silný, veľký, šikovný. „Dostala som muža od Hospodina“ (v. 1b) – tak vyznáva Eva, po Kainovom narodení. Ábel značí márnosť, rannú hmlu, ktorá sa rýchlo rozplynie, ničotu. Je nielen druhorodený, ale aj druhoradý. A práve na jeho obeť Hospodin vzhliadol. Písmo nerobí z ľudskej slabosti a krehkosti ideál; skôr prízvukuje: Ani slabí, ani Ábelovia súčasnosti, nie sú Bohom zabudnutí. Niežeby silnejší nemali u Hospodina žiadne šance, no tu ide o dobrú zvesť - evanjelium – že ani slabých Pán Boh neodstrkuje, ani v slabosti ľudia nie sú Bohom opustení.

Biblia nepodáva vysvetlenie príčin nerovnosti; predsa jasne hovorí, ako človek má, resp. nemá reagovať na situáciu, keď je na tom horšie ako iní, keď sa mu javí: Pán Boh si ma nevšíma. To, čo v takejto situácii nepomôže, je vzplanutie hnevu a závisť. „Kain vzbĺkol veľkým hnevom a zamračila sa mu tvár“ (v. 5b). Podľa Bible kralické: „opadla tvář jeho“. – Kain nechá opadnúť svoju tvár, čím sa chce naznačiť: Kain sa hnevá na Pána Boha. Už nehľadí hore, nehľadá pravdivú odpoveď u Hospodina, ale falošnú odpoveď u seba. A logicky nevidí ani svojho brata. V hneve a závisti sa Kainova tvár zamračila, opadla. Kain sa díva do zeme. Nepohliadne k Bohu a tak nevidí ani svojho brata. Preruší vzťah s Bohom  i s bratom. Na Božiu otázku (v. 6), prečo sa hnevá, neodpovedá. Nemá čo povedať ani Bohu, ani svojmu bratovi. Uniká mu, že byť človekom, znamená byť spolučlovekom, blížnym. Už preto, že bez druhých by sme vôbec nemohli žiť, nemohli prísť na svet. Nemať čo povedať Bohu, „nebaviť sa“ s Bohom je viac než nebezpečné. Nebezpečným je pre každého človeka stav, keď mu Pán Boh nestojí ani za reč. Hospodin pritom Kaina i Kainov všetkých čias láskavo varuje: „Hriech číha pri dverách“ (v. 7b). – Leží pred dverami nášho srdca sťa dravá šelma. Čaká na svoju príležitosť. Ak sa neodmietneme rozprávať s Bohom, ak keď sa nahneváme, aj keď nás prepadne sebaľútosť a závisť – ak nám Pán Boh bude stáť za reč, ešte nie je neskoro. Ešte sa môžeme spamätať. Len neprerušiť vzťah s Hospodinom, keď hriech číha pri dverách nášho srdca.

Veď Pán Boh je práve v našich slabostiach – v našich slabých chvíľach s nami. Kaina láskavo varuje. A v Zjavení Jánovom čítame (3,20) o Pánovi Ježišovi Kristovi: „Ajhľa stojím pri dverách a klopem.“ Boh má slabosť pre slabých, pre ľudí v tme, v pokušení, v skúškach. Áno, nielen hriech na nás číha, ale pri  dverách nášho srdca stojí tiež Ježiš a klope. Kto Mu otvorí, do žitia toho človeka Kristus - chlieb života (J 6,35) -  vojde a bude s ním stolovať. Bez Krista, bez rozhovoru s Bohom, bez otvorenia sa Mu, nám zostane iba prázdne „náboženstvo“. Možno obetavé, možno so zachovanou vonkajšou formou, ale nebezpečné. – Náboženstvo, ktoré nevidí brata a nedovoľuje Bohu klásť nám nepohodlné, nepríjemné otázky. Bez Krista nám zostane len vyprázdnené „náboženstvo“, ktoré nestojí o nijakú zmenu vnútra, charakteru, je spokojné samo so sebou, od Boha už nemá čo prijať. Kain nemá Bohu čo povedať. Ignoruje Jeho láskavé varovanie, zabíja svojho brata. Prvý mŕtvy zo všetkých ľudí bol zavraždený. - Zavraždený brat. Tam končí hnev, kainovská závisť a zášť. Hoci nevraždíme, kainovská závisť, záludnosť, nezvládnutie nerovnosti, pocity ukrivdenosti, ohrozujú aj nás. Dokážu znehodnotiť aj najzbožnejšie obete, zrušiť dobrý vzťah k Bohu i k ľuďom.

Hrôza kainovského hriechu tkvie v tom, že sa ho dopúšťa vo falošnej zbožnosti, zbožnosti, ktorú hriech znetvoril. Hubí život po tom, ako odchádza od oltára. Premýšľajme, aký je náš život potom, ako odídeme od oltára, od Večere Pánovej, z kostola? Príbeh Kaina a Ábela je pre nás vážnym upozornením, že aj chodiť do kostola, viesť zbožný život, sa dá s veľmi rozdielnym prístupom. Je varovaním: Človeče Boží, nepodľahneš hnevu a závisti! Naopak, nevysvetliteľná a často trpká nerovnosť nech sa nám stane výzvou k ešte väčšej dôvere Hospodinovi, k Ježišovi Kristovi. Sviatok poďakovania za úrody a najmä obeť Ježiša Krista pre nás sú je svedectvom, že Boh sa o nás stará (ES 230). Dáva nám čo potrebujeme pre život časný i večný (2Pt 1,3). Nedajme sa ovládnuť šomraniu, žiarlivosti, závisti, hnevu, ktoré ľahko znehodnotia našu zbožnosť, ktoré číhajú pri dverách nášho srdca. Tíško na ne klope i Kristus. – Za nás ukrižovaný a pre nás vzkriesený Pán. Komu dáme prednosť?

Amen.

Pramene:
Štěpán Hájek: Příběhy nových počátků (vyd. EMAN, Benešov 2004);
Nico ter Linden: Povídá se... (vyd. EMAN, Heršpice 1999);
Bengt Pleijel: Ako bolo na počiatku (vyd. Polárka, Vavrišovo 2001);
Jan Nohavica: Na začátku (vlastným nákladom vydal sbor ČCE v Olomouci 1996);
Vladislav Žák: Na počátku (vyd. ECM v Evangelickém nakladatelství, Praha 1990).