18. nedeľa po Svätej Trojici - Pamiatka posvätenia chrámu

Text: Žalm 100:
Ďakovný žalm. Zvučne plesaj Hospodinovi celá zem!
S radosťou slúžte Hospodinovi, vchádzajte pred Neho s plesaním!
Vedzte, že Hospodin je Boh: On učinil nás, Jeho sme, Jeho ľud, ovce Jeho pastvy.
Vchádzajte s vďakou do Jeho brán a s chválospevom do Jeho nádvorí; ďakujte Mu a dobrorečte Jeho menu!
Lebo je dobrý Hospodin, naveky trvá Jeho milosť a Jeho vernosť z rodu na rod.

Milí: bratia a sestry,

dnešná doba a náš každodenný život je taký rýchly, že sa niekedy už ani nestíhame pozastaviť a pomaličky vnímať svet, život v plnej kráse, v pokoji. Dnes sa každý niekam ponáhľa, žijeme v každodennom strese, pod tlakom, ktorý na nás neraz ťažko dolieha. Tento tlak môžu spôsobovať rôzne veci  - starosť o prácu, o výchovu detí, finančné problémy. Chvíle, kedy si človek môže trochu vydýchnuť, pozastaviť sa a zamyslieť sa nad svojím životom, sú v dnešnej dobe veľmi vzácne. Sú to väčšinou rôzne sviatky, ktoré sa nás svojím posolstvom snažia vytrhnúť z každodenných povinností a tak nám poskytujú priestor zamyslieť sa nad svojím životom, stretnúť sa ako rodina v pokojnej atmosfére. Všetky takéto chvíle sú veľmi vzácne a na druhej strane pre náš život aj veľmi potrebné.

Dnes si pripomíname sviatok pamiatky posvätenia tohto vášho chrámu. Práve na pozadí toho, čo sme si vykreslili v úvode, na pozadí dnešného sveta, je Boží chrám ako oáza pokoja, teda miesto kde sa človek prichádza duchovne obživiť, načerpať síl a múdrosť do každodenných bojov. Chrám bol vzácnym miestom aj pre vašich predkov, ktorí obetovali veľa času i finančných prostriedkov, aby ho postavili a udržiavali. Vážili si ho, pretože si uvedomovali, že je to priestor, kde prichádzame do kontaktu s Božím slovom, do blízkosti Božej, kde vedľa seba máme bratov a sestry spolu, s ktorými môžeme prežívať svoju vieru. To je ten pravý obsah každého chrámu: Boh, jeho slovo, a my ľudia. Bez tohto obsahu by tieto múry boli len prázdnou nádobou, ktorá neplní žiadny úžitok.

Apoštol Pavel nám však pripomína: „Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás? Kto kazí chrám Boží, toho skazí Boh, lebo chrám Boží je svätý a tým ste vy“ (1. Kor. 3,16-17). Vnútro každého z nás má byť Božím chrámom. Vaši predkovia i vy sa snažíte, aby bol tento kostol v Ružomberku vždy krásny, nový, čistý a v poriadku. Ale ako vyzerá ten náš vnútorný duchovný chrám? Koľko je trhlín, puklín a nečistoty na tej našej duchovnej stavbe? Myslím si, že dnes je veľmi vhodná príležitosť pozrieť sa bližšie na jednu puklinu, ktorá ohrozuje náš vzťah k Bohu, a na ktorú nás upozorňuje prečítaný žalm. Tou puklinou je nevďačnosť.

Dnešný biblický text nás varuje pred nebezpečenstvom nevďačnosti. Žalmista s hlbokým poznaním ukazuje, že toto nebezpečenstvo nás ohrozuje vtedy, keď máme všetkého dostatok, keď sa nám darí v práci i súkromnom živote. Na túto zákonitosť sa v Starej zmluve viackrát poukazuje: Keď ľuďom bolo zle, volali o pomoc k Hospodinovi; keď sa im vodilo dobre, zabudli na Neho. Aj my sa správame podobne: Keď sme v núdzi, hľadáme pomoc všetkými smermi a spomenie si aj na Boha, ale keď sa nám vodí dobre, veľmi rýchlo na Neho zabudne. Slovo Božie v prečítanom texte nás varuje pred takýmto správaním. Ako sa asi cíti Ten, od ktorého dennodenne tak mnoho dostávame a naše ústa ostávajú nemé, oči slepé, uši hluché? Je to spravodlivé voči Nemu, aby nás zaodieval toľkou starostlivosťou a my to prijímame ako samozrejmosť? Nevďačnosť je hriechom a prináša so sebou veľa nepríjemných dôsledkov. Je to stav mysle, keď prijímame množstvo dobrých vecí v živote a zabúdame na to, od koho ich máme. Vtedy upadáme do duchovnej slepoty a všetky svoje pohľady zameriavame iba na seba.

Ten, kto pocítil najväčšiu dávku nevďačnosti, bol Ježiš z Nazareta. Koľká nespravodlivosť ležala pod Jeho krížom. A aj my každodenne prinášame pod ten kríž svoju dávku nevďačnosti. On, ktorý liečil chorých, On, ktorý priniesol tú najradostnejšiu novinu o Božej láske každému z nás, On, ktorý sýtil zástupy, On sa nedočkal ani štipky vďačnosti za všetku svoju dobrotu od nás ľudí. Ešte aj v hodine smrti zostal sám, bez všetkých svojich blízkych, dostalo sa mu len potupného výsmechu. Žiaľ, aj v dnešnej dobe veľakrát zostáva sám. Stačí ak sa zahľadíme do našich novodobých chrámov - supermarketov a obchodných centier, kde ľudské srdcia kričia: -  Pozrite, aj bez Neho sa to dá!

Milý brat, milá sestra kríž je živým dôkazom nášho správania sa k Bohu, toho ako  odpovedáme na Božiu dobrotu a lásku, kríž je živým dôkazom našej nevďačnosti. Aj dnes máme príležitosť sa zamyslieť nad vážnosťou kríža a skúmať samých seba, či si naplno uvedomujeme, čo znamenajú pre každého jedného z nás tie dva kusy dreva zložené do kríža, na ktorom vyhasol život jediného skutočného človeka, Božieho Syna. Aké stanovisko si vyberieme my - postoj vďačnosti a úcty tak, ako to robili naši predkovia, alebo postoj ľahostajnosti? Boh nám prejavil ľudskou silou nezmerateľnú milosť, ktorá stála Jeho Syna život. A za to máme byť vďační, ďakovať a vážiť si dielo, ktoré bolo vykonané pre nás všetkých.

Chrám spája mnohé generácie. Generácie prichádzajú a odchádzajú, ale chrám trvá. S vďačnosťou myslíme na tých, ktorí tento chrám postavili. Na generácie tých, ktorí sa oň stáročia starali. Myslíme na tých, ktorí sem prichádzali a v blízkosti Hospodina čerpali silu a svetlo pre svoje sviatočné i všedné dni. Spája nás s nimi niečo podstatného, i keď všetkých ani zďaleka osobne nepoznáme. Hľadali tu to isté, čo hľadáme my. Oslavovali Toho istého, ktorého oslavujeme my. Orientovali svoje pohľady na kríž, do jeho bezprostrednej blízkosti, do ktorej pozeráme aj my. Sme s nimi spojení jedným putom ako na to upozorňuje žalm: „Lebo je dobrý Hospodin, naveky trvá jeho milosť a jeho vernosť z rodu na rod“ (Ž 100,5).

Tento chrám pretrval generácie a prosíme Pána Boha, aby pretrval ešte mnohé. Ale aj chrámy sú pominuteľné, o čom nám hovorí pohľad do dejín. Ako je dobre, že je niekto, kto pretrvá všetky chrámy. Je to On, Hospodin, náš Boh. O jeho večnosti hovorí iný žalm: „Pane, ty si býval naším príbytkom od pokolenia do pokolenia. Prv, než sa vrchy zrodili, než boli utvorené zem a svet, ty si Boh od vekov až naveky“ (Ž 90,1-2). - Tešíme sa na to, čo Zjavenie Jánovo nazýva novým Jeruzalemom: „Ale chrám som v ňom nevidel, lebo Pán Boh vševládny a Baránok mu je chrámom“ (Zjav 21,22).

Pamiatka posvätenie chrámu - to nie je iba kus starej peknej tradície, ale je to výzva pre nás, aby sme neupadli do nevďačnosti, do zabudnutia na Boha. Ďakovať Bohu každý deň, obracať na Neho svoju myseľ - to nie je staromódna vec, ale v jedinečnom zmysle aktuálna záležitosť, otázka sebazáchovy ľudského pokolenia. Z tohto poznania vyplýva pre nás povinnosť pestovať a zachovať pre ďalšie pokolenia vieru v Pána Boha a stálu vďačnosť k Nemu.

Emília Mihočová - Kmecová, seniorálna kaplánka Liptovsko - oravského seniorátu