19. nedeľa po Sv. Trojici - Nedeľa kresťanského šafárenia

Čítania: Pr 11,24-25; Jk 1,14-17; Evanjelium: Mt 25,14-30
Text kázne: List Rímskym 12,1-2: „Prosím vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú službu Bohu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste vedeli rozpoznať, čo je vôľa Božia, totiž, čo je dobré, milé a dokonalé.“

Milí: bratia a sestry!

Už niekoľko rokov je v našej cirkvi jedna z októbrových nedieľ venovaná kresťanskému šafáreniu. Deje sa tak preto, aby sme si ako Boží ľud z roka na rok pripomínali tri základné oblasti, ktoré v sebe kresťanské šafárenie zahŕňa:

1) Hospodárenie s vlastnými schopnosťami - s talentami, ktoré Pán Boh zveril nám, ako aj so schopnosťami - talentami ľudí okolo nás.
2) Hospodárenie s časom.
3) Hospodárenie s financiami a majetkami - s hmotnými darmi.

Z tohto všetkého budeme Bohu vydávať počet. Veď už na prvej stránke Biblie čítame, že Pán Boh prikázal človeku panovať nad morskými rybami, nebeským vtáctvom a nad každým živočíchom, čo sa hýbe na zemi (1M 1,28). Pán Boh nám dal príkaz panovať nad celým stvorenstvom. Panovať v biblickom slova zmysle neznamená čosi vlastniť, ani svojvoľne s tým zaobchádzať. Panovať v Písme značí spravovať, starať sa, manažovať to, čo nám Hospodin zveril a Bohu sa za to zodpovedať. Apoštol Pavel píše (R 14,12): „Tak teda každý z nás (Bohu) vydá počet za seba.“

Pri kresťanskom šafárení si potrebujeme uvedomiť tri základné princípy:
A) Všetko, čo máme, máme ako dar od Pána Boha.
B) Všetko, čo máme, je nám zverené len na určitý, krátky čas.
C) Za všetko naše šafárenie nesieme zodpovednosť pred Pánom Bohom i pred ľuďmi.

Tieto princípy platia pre nás - ako jednotlivcov, tak pre naše rodiny, cirkevné zbory i cirkev vôbec. Predsa každý potrebujeme začať od seba, lebo cirkev nie je iba organizáciou, ale predovšetkým živým telom Kristovým, kde má každý z nás svoju úlohu. - Tak, ako má svoju funkciu v ľudskom organizme oko či ucho.

Keby sme mali vyjadriť spomínané tri princípy inak, môžeme povedať, že na svete sme len v „podnájme“. Máme život?  - Avšak nie zo seba, ale od Boha. On mám ho daroval skrze našich rodičov. Máme peniaze, majetok? - Mali by sme ich však, keby nám Boh nedal zdravie, múdrosť a silu nadobudnúť ich? Keby sme všeličo aj nezdedili po tých, ktorí pre nás pracovali? Na svete sme len v „podnájme“ a všetko, čo máme, je nám zverené len na určitý, krátky čas. Dokonca aj naše deti. Ktosi povedal, že na plný úväzok ich máme 5 rokov, na polovičný úväzok približne 10 rokov. Preto majú naše deti od nás dostať také bohatstvo, o ktoré by neprišli, ani keby sa pri stroskotaní zachránili nahé. - Bohatstvo ducha, viery, nádeje a lásky. Raz sa všetko pominie, ale „láska nikdy neprestane“ (1K 13,8).

Za všetko naše šafárenie nesieme zodpovednosť pred Bohom i pred ľuďmi. Pred týždňom sme ďakovali za náš kostol. S odstupom desaťročí vysoko hodnotíme horlivú vieru našich predkov, ktorí za tri roky postavili faru, školu i kostol. Podnes nám z ich diela plynie požehnanie. Nezabúdajme, že Pán Boh, no už o pár rokov či desaťročí tiež generácie našich detí a vnukov, budú hodnotiť našu vernosť. - To, či sme my nezakopali zverené talenty - to, ako sme my šafárili so schopnosťami od Boha, časom i hmotnými darmi. Talenty, čas i hmotné dary sú spojené nádoby. Nemôžeme pomýšľať na rozvoj našej cirkvi, ak by sme neboli ochotní obetovať svoj čas v jej prospech, ak by sme nešafárili so schopnosťami, ktoré nám dal Boh či hazardovali s ochotou ľudí, ktorí chcú nezištne pomáhať.

Každý má vedieť: Nie si pre Boha nepotrebný, lebo Pán Boh netvorí nepotrebné veci. Každý je pre Boha i našu cirkev dôležitý a Pán Ježiš má pre každučkého človeka úlohu. Potrebujeme sa po nej pýtať, uvažovať o nej a prijať ju. Apoštol Jakub nám radí (Jk 1,5): „Ak sa niekomu z vás nedostáva múdrosti, nech si ju prosí od Boha, ktorý proste a ochotne dáva všetkým, a dostane sa mu jej.“

Kázňový text z Listu Rímskym (12,1-2) je kľúčom k dobrému kresťanskému šafáreniu. „Vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť.“ - Dajte sami seba Pánu Bohu plne k službám. Ako tomu rozumieť?

Jeden človek mal na svojom stole text, ktorý si vždy po príchode do práce prečítal. Stálo tam: Pane Bože, čo máš dnes vo svojom pláne pre mňa? Prosím, ukáž mi to a daj, aby som sa do tohto Tvojho plánu zapojil.

Žiť obetavo pre Pána Boha nie je strohé nariadenie, nejaká Božia vyhláška, o ktorej sa nediskutuje. Žiť obetavo pre Pána Boha - k tomu máme viac ako dobrý dôvod. Máme a chceme tak žiť pre milosrdenstvo Božie. - Pretože Boh nám rozličnými spôsobmi prejavuje svoje milosrdenstvo. Dal nám to najlepšie. Obetoval svojho nevinného Syna pre naše hriechy, aby sme nemuseli večne zahynúť. Preto - z vďačnosti máme obetavo žiť pre Boha.

Všimnime si, apoštol nehrozí, nekára, nehnevá sa, nezastrašuje nás zlými následkami - ale prosí: „Prosím vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť.“ - Dovoláva sa Božieho milosrdenstva, ktoré sme prijali. Božie milosrdenstvo - to, že Boh má pre nás otvorené srdce, nie je závislé na tom, čo my robíme. To však neznamená, že by Božie milosrdenstvo nemalo s naším životom nič spoločné. Ak sme Božie milosrdenstvo prijali, bude to určovať všetko naše počínanie. Načrtne to hlavnú líniu nášho žitia: Prinášať svoj život ako obeť - čo neznamená trýznenie či poškodzovanie sa, ale to, že celý náš život, každá jeho oblasť bude vďačnou službou Bohu.

Táto dobrovoľnosť a spontánna vďačnosť neznamená, že obetavý spôsob žitia pre Boha si od nás nevyžaduje nijaké úsilie. Vyžaduje! To zásadné úsilie však smerovať iba na zmenu vonkajšieho správania a zvykov - napríklad, že keď sme predtým nedeľné dopoludnie trávili nakupovaním v hypermarkete, teraz ho prežívame v kostole, alebo keď sme predtým jedlo prijímali ako zvieratká, teraz pred stolovaním zaň v modlitbe poďakujeme. - Vonkajšie zmeny sú nepochybne tiež potrebné. No to zásadné, k čomu sme volaní je, dať Bohu meniť naše vnútro, našu myseľ.  Ako? - Božím slovom. Bez zmenenej mysle je síce možné chrániť sa svetských zvykov, no napriek tomu zostať pyšný, sebecký, namyslený, tvrdohlavý. Pravá zmena, ktorá vedie k obetavému - Bohu milému životu, je obnova mysle. A to je celoživotná úloha. Ak by sme sa prestali pýtať po Božej vôli pre nás, tak ju s vysokou pravdepodobnosťou minieme. Keď sa však budem pýtať: Pane Ježiši, čo máš dnes vo svojom pláne pre mňa? - Daj mi ochotné srdce napĺňať Tvoj plán so mnou; keď sa budeme podrobovať premieňajúcej moci Božieho slova, bude sa náš charakter meniť - transformovať do podoby Kristovho charakteru. On, Boží Syn, nás učil modliť sa: „Buď vôľa Tvoja!“ (Mt 6,10b), Ježiš nám dal príklad, keď sa modlil: „Otče..., nie ako ja chcem, ale ako Ty“ (Mt 26,39); „Nech sa stane nie moja vôľa, ale Tvoja“ (L 22,42). Z počúvania Božieho slova, z ochoty poddávať sa mu, vyrastá kresťanský život. - Život, ktorý pôsobí Bohu česť, ktorý je náležitým hospodárením s Božími darmi, rozumnou službou Bohu. Rozumnou nie v zmysle vypočítavou, kalkulujúcou, čo to „hodí“. Pôvodná novozmluvná gréčtina má pre naše slovo “rozumná“, výraz „logická“. Vďačný, pre Boha obetavý život je logickou odpoveďou na Božie milosrdenstvo.

Prosme  Ducha Svätého o zmocnenie k takémuto životu. Veď márne by sme sa nazdávali, že  kresťansky veríme, ak by sme kresťansky nežili. Prosme, aby sme žili ako ľudia, nad ktorými sa zmiloval Boh, ktorí o tom nielen vedia, ale si to nadovšetko vážia a vďačnosť za to prejavujú pekným vzťahom k Bohu i ľuďom. Amen.

Pramene:
Jana Mináčová: Prípravka k Nedeli kresťanského šafárenia (vyd. VMV ECAV, Bratislava 2004);
Josef B. Souček: Spravedlnost Boží (vyd. Kalich, Praha 1997);
Karl Barth: Stručný výklad Listu Římanům (vyd. Kalich, Praha 1989);
Kol. autorov: Průvodce životem - Pavlovy listy: Do Říma; Do Korintu (vyd. IBS & Luxpress, Praha 1995);
Hana Pinkerová, Karel Řežábek: Mozaika (vyd. Postilla, Brno 2002).