Pamiatka reformácie

Text: Ján 8, 31-32:  „I riekol Ježiš...Ak vy zostanete v mojom slove, ste naozaj moji učeníci. A poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“

Milí: bratia a sestry!

Schádzame sa pri pamiatke reformácie. Rozhodne nie s cieľom oslavovať dávno zašlé časy. Stretávame sa, aby sme premýšľali o našej súčasnosti, o tvojej - mojej prítomnosti.

Svätenie pamiatky reformácie ako oslavy minulosti by mohlo ľahko skĺznuť k chváleniu sa cudzím perím. Nijako nepopierame, že reformačné cirkvi - že evanjelictvo má svoj význam ako duchovná tradícia, ktorá silne poznamenala Európu a Severnú Ameriku. Predsa, ako napísal básnik Jan Neruda: „Jest sláva otců krásný šperk pro syny, však kdo chceš ctěn být, dobuď cti si sám.“

Keby sme sa chválili Lutherom, Melanchtonom, vierou, statočnosťou, vzdelanosťou a odvahou našich predkov bez toho, aby sme na ne i my  nadviazali, chválili by sme sa cudzím perím. Od našich predkov sme dostali krásny šperk viery v Krista, lásky k pravde, vrúcnosti k cirkvi, ale ak máme obstáť so cťou, tak ho potrebujeme nosiť - nie mať ho uložený kdesi v trezore. Úprimná viera v Krista, planúca láska k pravde, vrúcny vzťah k cirkvi, to dnes nie je „bižutéria“, ktorá sa nosí, nie je to šperk, ktorý je v móde.

Pri pamiatke reformácie by bolo nesmiernym omylom zostať iba pri minulosti. Je vážnou chybou, ak zabúdame, že reformácia - obnova cirkvi podľa Písma Svätého, nie je len čosi, čo sa týkalo 16. storočia a vonkoncom ju nemožno požadovať iba od rímsko katolíckej cirkvi. Reformácia sa dotýka aj mojej - tvojej - našej prítomnosti, dotýka sa aj našej terajšej evanjelickej cirkvi. Čím menej by sa reformácia dotýkala našej prítomnosti, tým chmúrnejšiu budúcnosť môžeme my, evanjelici na Slovensku očakávať.  

Čím sa má reformácia dotýkať našej prítomnosti? - Spoznávaním pravdy. Láskou k pravde. Lebo pravda nás oslobodí.

Dr. Martin Luther, ktorého si Pán Boh použil ako nástroj na obnovu cirkvi, spoznával a miloval pravdu. Keby sme mali nájsť výstižné prirovnanie. Luther by bol - obrazne povedané - baníkom, ktorý systematicky preniká do hlbín Biblie až narazí na zlatú žilu - na oslobodzujúce Božie slovo. Alebo môžeme Luthera - a bude to ešte presnejší obraz - pripodobniť k archeológovi. Podobne ako archeológ objavuje staré vzácne veci ukryté pod nánosmi nahromadenými za stáročia, tak Martin Luther pri príprave na prednášky pre svojich študentov na univerzite vo Wittenbergu, odkryl starý vzácny poklad evanjelia. V čase, keď sa učilo, že zakúpením odpustkov, teda pápežom schválených papierových listín, človek môže skrátiť pobyt v očistci sebe, svojim zosnulým príbuzným, respektíve zaistiť si odpustenie hriechov, chcel Luther vyvolať diskusiu o pravdivosti takýchto nebiblických názorov. Ako univerzitný profesor napísal - vtedy celkom bežným spôsobom akademikov - na listinu tézy ako podnet pre diskusiu. Lutherových 95 výpovedí končí slovami: „Z lásky a horlivosti v objasňovaní pravdy“ - a malo sa o nich v určený čas a na určenom mieste diskutovať. A keďže dvere kostola v onej dobe slúžili ako vývesná tabuľa pre rôzne oznamy, Luther svoje tézy pribil práve na kostolné dvere (Zámockého kostola v Wittenbergu). Lutherove tézy boli formulované nielen proti odpustkom, ale aj proti tomu, že cirkev stratila  pravdu, že sa od nej odvrátila a nechce ju počuť.

To, že i v súčasnej cirkvi je málo miesta pre pravdu, naznačujú viaceré faktory. Napríklad vieroučnú gramotnosť - porozumenie zvesti Biblie, dnes veľký počet evanjelických kresťanov nevníma ako čosi dôležité. Ani mnohé evanjelické rodiny už nie sú príkladom mravnej čistoty a morálnej autority. Oslabovaním rodín sa oslabuje aj cirkev i celá spoločnosť. Ak o poznanie Božej pravdy nestojíme, netúžime po ňom, je celkom logické, že centrálna zásada reformácie: Jedine Písmo - Biblia je prameňom našej viery a pravidlom nášho života, bola v mysliach i praktickom počínaní mnohých premenovaná na (s východniarmi povedané): „I tak še da, i tak še da“. -  Mieni sa ňou: To, čo nám Pán Boh dáva spoznávať ako pravdu, netreba brať až tak vážne, dôsledne. Opúšťaním pravdy Božej Cesty zvanej Ježiš (J 14,6), sa však náš cirkevný život - ak berieme do úvahy percentuálny pomer ľudí hlásiacich sa do cirkvi k ich angažovanosti v nej - sa dostáva mimo „jazdnú dráhu“, mimo cesty vedúcej do dobrého cieľa.  

Zostávať v Božom slove a spoznávať Božiu pravdu - dať sa ňou ovplyvňovať, to nie je alternatívny spôsob života kresťana, ale „základ kresťanskej gramatiky“. Inak budeme síce v cirkvi orezávať konáre škodlivých výhonkov, no bez úspechu, lebo potrebná je predovšetkým práca na koreni. Ak je ten suchý, márne sú nádeje na dobré ovocie.

Luther nie len osekával choré, neplodné vetvy stromu, ale pracoval na koreni. Nielen bol proti - odpustkom a mravnej skazenosti stredovekej cirkvi, ale bol predovšetkým za evanjelium, viedol ľudí ku koreňom kresťanstva. Vedel, že žijeme pred Bohom a ak mám mať náš život vyústiť do dobrého cieľa, nedá sa to inak, ako žitím v pravde.

V úvode sme spievali pieseň: Pán Boh je prítomný (ES č. 237). Luther túto Božiu prítomnosť viac ráz veľmi intenzívne zažil. Ako študent utrpel úraz: spadol a enormne si pri tom poranil nohu mečom, ktorý v onej dobe študenti bežne nosievali na ochranu pred divou zverou na svojich cestách. Temer vykrvácal. Nedlho nato mu nečakane zomrel blízky priateľ. V júni r. 1505 ho zastihla prudká búrka a korunu stromu, pod ktorým sa Martin skrýval rozčesol blesk. Vtedy sa rozhodol, že vstúpi do kláštora. Keď po vysvätení za  kňaza slúžil omšu, prišla mu na myseľ otázka: Kto je ten, s kým hovoríš? - Uvedomoval, že stojí pred Bohom a nemôže pred Ním obstáť.

Pán Boh je prítomný. Ako pred Ním obstojím? Z Písma sa dozvedel diagnózu Božieho „röntgenu“, že pred Bohom „niet spravodlivého ani jedného“ - „všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej“ (R 3,10.23). Keď však Luther šiel do hĺbky biblických textov (Ž 31,2c; R 1,16-17), v dobe plnej strachu pred morom, smrťou, nájazdmi Turkov, očistcom i peklom, sa mu ako archeológovi zaskvel starý vzácny poklad - pravda evanjelia o spravodlivosti pred Bohom: Človek ju nikdy nemôže dosiahnuť vlastným úsilím. Boh nám ju daruje tým, že nám hriešnym pripočíta Kristovu spravodlivosť - spásu, ktorú pre nás Pán Ježiš získal.  Poznanie, že „nieto spasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia“ (Sk 4,12) - ako meno Ježiša Krista, bolo pre Luthera oslobodzujúcim (por. J 8,31-32). Pochopil, že „milosťou sme spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba: je to dar Boží; nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil“ (Ef 2,8-9). V časoch, keď sa deti báli svojich prísnych rodičov - a aj Lutherov otec bol - videné dnešným pohľadom - temer tyran, tu zrazu žiarila oslobodzujúca pravda: Ježiš Kristus nám vyjavuje Boha predovšetkým ako láskavého Otca. - Boha sa nemusíme desiť; ak sa Ho máme báť, potom báť sa Ho zarmútiť. Boh nie je ako Lutherov pozemský otec, ale nebeský Otec milujúci svoje deti, obliekajúci ich do Kristovej spravodlivosti. Večera Pánova nám to pripomína. Žiť z Ježišovej  spravodlivosti, zostávať v Kristovej pravde - toho sa máme držať, vyvodiť z toho dôsledky; to je odkaz reformácie pre dnešok. Nesväťme pamiatku reformácie ako oslavu minulosti, ale ako nové pozvanie k spoznávaniu pravdy evanjelia a láske k nej. Pravda nás oslobodí, preto neodmietajme Pravdu - Ježiša Krista, neodmietajme reformáciu svojho života.   Amen.

Pramene:
Mark Shaw: Deset významných idejí církevních dějin (vyd. CDK, Brno 2001);
Miloš Rejchrt: Evangelický kořen (vydal: Zdeňek Susa, Středokluky 1997);
Mike Fearon: Martin Luther (vyd. Stefanos, Jindřichův Hradec 2002);
Kol. autorov: Evangelischer Erwachsenenkatechismus, (v poverení VELKD vyd. Gütersloher Verlagshaus Gerd Mohn, 1975).