Pamiatka zosnulých

Text kázne: 1. List Korintským 1,18.21b.23a: „Slovo o kríži je totiž bláznovstvom tým, čo hynú, ale nám, ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou ... zaľúbilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom kázania o Kristovi ... my však kážeme ukrižovaného Krista.“

Milí: bratia a sestry!  

Je to len krátky čas, ako médiá priniesli správu o mamičke trojčiat z východného Slovenska. Táto pani sa po vyše 100 dňoch v kóme prebrala a mohla uvidieť svoje maličké deti. Prekonala ochorenie - viaceré zdravotné komplikácie a za pomoci modernej lekárskej vedy premohla smrť. Aspoň tak sa to javí. V skutočnosti to však nie je pravdivé a ani možné. Hoci sa s onou mamičkou tešíme a veľmi by sme si priali, aby premohla smrť, smrť sa poraziť nedá. Život tejto ženy, a s každým novým ránom aj náš život, sa len predĺžil, okamih smrti sa jej i nám iba o čosi posunul. No skôr alebo neskôr smrť dohoní každého z nás.

A hoci v dnešnej dobe nás nemálo ľudí arogantne presviedča, že peniazmi si môžu zabezpečiť „právo“, svetskú spravodlivosť a kto vie čo všetko ešte, smrť a to, čo príde po nej, sa podplatiť nedá. Smrť môžeme nanajvýš popierať, bagatelizovať, myšlienky na ňu zatlačiť do úzadia, no nedokážeme ju ani poraziť, ani podplatiť, ani zmeniť.

V tieto dni to prežívame zvlášť intenzívne. Myslíme na našich drahých zosnulých. Spomienky na nich u niektorých ešte pália; veď len pred chvíľou tu boli s nami a už ich niet. U iných ostrú bolesť rozlúčky už čas trochu zaoblil. No spomienky sa vynárajú a keď stojíme pri hroboch našich milých, v mysli sa nám vybavujú chvíle prežité spoločne s nimi. Tiež ich zápasy, radosti i odchod z časnosti. Toto spomínanie v pochmúrnych jesenných dňoch by nás mohlo viesť k beznádeji. Alebo k falošným nádejám. Preto je dobré, preto je liečivé prichádzať v spomienkach na našich zosnulých na miesta, kde znie slovo Božie, slovo života, slovo nádeje. Nádeje, ktorá nezahanbuje, nie je falošnou nádejou (por. R 5,5).

Na našich zosnulých nespomíname kvôli pomoci ich dušiam v očistci. Kým podľa katolíckej tradície modlitbami, omšami a pôstom sa dá vraj dosiahnuť odpustenie hriechov pre duše v očistci, reformácia predstavu očistca zásadne odmietla ako nebiblickú. V očistci správne videla ohrozenie výhradnej platnosti Kristovho diela zmierenia. Hľadať záchranu inde ako v Kristovi, to na základe svedectva Písma Svätého považujeme my, evanjelici za zbožnosť, ktorá vedie na scestie.

Ak sa predsa odvažujeme veriť v dobrú budúcnosť našich drahých zosnulých i v  našu dobrú budúcnosť, táto nádej sa nezakladá na našich skutkoch, zbožných či iných výkonoch; veď smrť nemožno poraziť, ničím podplatiť, ani modlitbou nie. Základom našej nádeje pre nás i našich v Pánovi odpočívajúcich, je Ježiš Kristus. V Ňom vstupuje večný život do našich životov.

O tom, že našu nádej na dobrú budúcnosť nezakladáme na svojich zásluhách, ale na diele Pána Ježiša, vypovedajú aj navonok mĺkve kríže na hroboch našich blízkych. Kríž bol pôvodne nástroj popravy, akým je  dnes napríklad šibenica. Bolo by paradoxné, rozporuplné postaviť na hrob otca, matky, dieťaťa, príbuzného malú šibenicu. Kríž, hoci nie je menej paradoxný, na hroby predsa staviame. Prinajmenšom je naznačený na náhrobnej doske. Kríž na hroboch pripomína dve pravdy: (1) Sme pre naše hriechy Božími nepriateľmi a odplata za hriech je smrť /R 6,23/. (2) Boh, ktorý prišiel do nášho sveta v Ježišovi Nazaretskom, nás miluje a obetoval svojho Syna - pretrpel smrť pre naše hriechy. Kvôli nám i kvôli tomu, kto odpočíva v hrobe - teda v našom záujme Ježiš Kristus obetoval na kríži svoj nevinný život. Zmieril nás s Bohom, už nie sme Božími nepriateľmi.

Našu hriešnosť i zachraňujúcu Božiu lásku - oboje nám pripomína kríž. Čo si ešte smieme pri pamiatke zosnulých z posolstva kríža uvedomiť?

Ježiš sa na kríži modlil: „Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (L 23,46). Táto modlitba chce i nám pripomenúť: Hoci smrť neporazíš, nepodplatíš, neunikneš jej, predsa ona - pre v Krista veriaceho - nie je víťazstvom chaotických deštruktívnych síl, ale zmysluplným prechodom do večnosti. - Bránou do života v nezničiteľnej Božej blízkosti. Smrť nepremôžeme, nepodplatíme, neunikneme jej. Predsa kríže na cintorínoch nám mlčky pripomínajú: Ježiš Kristus premohol smrť. Trpel, zomrel, obetoval sa v našom záujme, ale Jeho kríž je teraz prázdny. - Zmŕtvychvstaním  Pán Boh obrátil Veľký piatok na nedeľu Vzkriesenia. Aj o nás, o našich v Pánovi zosnulých - o tých, ktorí zomreli vo viere v Pána Ježiša Krista - platí, že Boh obráti Veľký piatok našej smrti na nedeľu Vzkriesenia.

 Kríž Ježiša Krista nás učí poznávať náš hriech, ale aj Božiu vykupiteľskú lásku. Poznávať, že ma/nás nezachraňuje môj/náš zbožný, či iný výkon, ale milujúci, za mňa/za nás sa obetujúci Ježiš Kristus. Keď prichádzame ku hrobom, konajme tak s vedomím, že vo viere sa hrob stáva miestom nádeje, že u veriacich v Ježiša smrť vedie k životu. Boží vzťah k nám sa nekončí v smrti (por. R 8,35.38-39); smrťou sa končí len náš pozemský život.  Zmŕtvychvstanie za nás ukrižovaného Ježiša je pre nás Božím zasľúbením, že pominuteľnosť a smrť nebudú posledným slovom v našom ľudskom žití. Ježišovo zmŕtvychvstanie znamená pre nás vieru, že máme dobrú budúcnosť i po smrti. A tak je naša nádej pre tento život založená na kríži a vzkriesení Ježiša Krista. Vďaka nim bude mať náš život dobré vyústenie.

Prežívame čas, keď prichádzame k hrobom našich blízkych Smieme tak robiť s istotou, že od Veľkej noci pre veriacich v Krista neexistuje beznádejná situácia. Nie je ňou ani chvíľa, keď kladieme rakvu našich v Pánovi zosnulých do jamy hrobu. Beznádejným nemusí byť ani moment, keď do jamy hrobu položia raz nás. Neexistujú beznádejné situácie, iba beznádejní ľudia. - Ľudia bez Krista, bez dôvery v Neho, bez Boha na svete (Ef  2,12).

Spomíname na našich drahých. S úctou i vďačnosťou. Ale tiež vo vedomí, že Pán Boh aj Veľké piatky, ktoré nikoho z nás neminú - veď smrti neujdeme, nepodplatíme ju, ani ju nepremôžeme - má moc premeniť na rána Vzkriesenia: pri našich milých zosnulých a raz i pri nás. A to kvôli láske, obeti kríža a zmŕtvychvstaniu Ježiša Krista. Jemu verme! „Slovo o kríži je totiž bláznovstvom tým, čo hynú, ale nám, ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou.“ Amen.

Pramene:
Harry Walz: A čo potom? (In: štvrťročník ethos, č. 4/2004);
Jozef Benka: Homiletická prípravka na Pamiatku zosnulých (in: Služba Slova, roč. LI, č. 3/2004; vyd. VMV
ECAVS, Bratislava 2004);
Ján Grešo: Posolstvo symbolu kríža (in: týždenník EPST, roč. 93, č. 2/2003, vyd. Tranoscius L. Mikuláš 2003);
Mark Shaw: Deset významných idejí církevních dějin (vyd. CDK, Brno 2001); 
(prel.) Slávka Cupeková: Vyznanie spoločnej viery (vyd. Tranoscius L. Mikuláš 1999).