3. nedeľa pred koncom cirkevného roku

Text: Ev. podľa Lukáša 20,27-40

Milí: bratia a sestry!

V Ježišovej dobe pôsobilo v Palestíne, dnešnom Izraeli, viacero rozličných náboženských strán. Uchu bežného evanjelika sú známi najmä farizeji. Patrila k nim zväčša stredná vrstva, remeselníci a roľníci. Ľuďmi svojho národa boli farizeji veľmi vážení. Verili, že záchrana pre Rimanmi okupovaný židovský národ môže prísť iba od Mesiáša - Bohom poslaného Spasiteľa. Boli presvedčení, že ak Izrael - ako celok vskutku zachová čo len jediný šabbat, deň sviatočného odpočinku, Hospodin, ako odpoveď na túto vernosť ľudu, mu pošle Mesiáša a Izrael bude oslobodený z rúk nepriateľov. I v súvise s otázkou národnej slobody si farizeji dávali nesmierne záležať na tom, aby do najmenších detailov dodržiavali Božie prikázania. Farizejov charakterizovali horlivosť, svedomitosť, oddelenie sa od všetkého, čo sa protivilo Božiemu zákonu. Ich problémom bolo, že svoju nábožnosť dávali okázalo najavo (por. L 18,9-14) a Pán Ježiš ich za to ostro kritizoval (por. Mt 23. kap.). Sestrou rýdzej zbožnosti je totiž pokora, nie pýcha - vydávajúca na obdiv seba, svoje náboženské výkony.

Popri farizejoch sú menej známi zelóti. Na rozdiel od politicky neutrálnych farizejov, zelóti boli radikáli, revolučne naladení. (Dnes je 7. novembra), keby mal Izrael more, alebo aspoň rieku, po ktorej by sa mohli plaviť lode, zelóti by strieľali z Aurory... Pre každý prípad, keby došlo k hodine „H“ , k povstaniu proti Rimanom, nosili zelóti pod rúchom krátke meče, aby sa s nenávidenými okupantmi mohli zaraz porátať. Zelóti chceli teda násilím vyhnať rímskych utláčateľov.

Náš kázňový text hovorí o tretej náboženskej strane, o sadukajoch. Sadukaji zhromažďovali okolo seba smotánku - učených a najmä bohatých ľudí. S Rimanmi radi spolupracovali, pretože sám cisár si od sadukajov sem-tam požičiaval peniaze. Z textu počujeme posmešok sadukajov na Ježišovu adresu; posmešok, ktorý sa dotýka i nás. Poznáme ho od ľudí, ktorí neveria, že Boh je živý, reálny, že určuje naše životy a tieto - tvoj i môj život, budú raz pred Ním hodnotené. Podobne hovoria ľudia v mene vedy a osvieteného rozumu. A vari i nám občas hlodá v srdci pochybnosť, či sme si zvolili správnu cestu, keď sme vydali svoj život Kristovi.

Zo sadukajov však nehovorí vyslovená nevera. Sadukaji totiž boli kňazskou šľachtou, ktorá v židovstve v dobe Novej zmluvy zohrávala významnú úlohu. Tvrdili, že nieto zmŕtvychvstania a toto tvrdenie podopierali Bibliou. Stará zmluva naozaj nápadne mlčí o živote po smrti. Avšak toto mlčanie nie je argumentom ani proti Starej zmluve, ani proti Božej moci nad smrťou a možnosti vzkriesenia. Toto mlčanie kontrastuje s predstavami starovekých pohanských národov, kde sa život v podsvetí, v ríši mŕtvych farbisto líčil. Stará zmluva naproti tomu hovorí iba o tom, čo je poodhalené z Božieho zjavenia. Svedkovia viery Starej zmluvy radšej počkajú na plnšie odhalenie, ako by sa dali zvesť bujnou fantáziou svojho okolia. Ich myslenie sa nesústreďuje na to, čo bude po smrti, ale na Božie právo v tomto svete. To právo obnoví Mesiáš. Preto sa Boží ľud Starej zmluvy nepotešoval oným svetom.

Mlčanie Starej zmluvy o zmŕtvychvstaní má význam aj pre kresťanskú cirkev. Kresťania v ňom majú vidieť protest proti falošnej viere, ktorá by chcela utekať z tohto sveta, od úloh, ktoré nám tu Pán Boh zveril, do večnej blaženosti, kde budú odčinené a bohato vynahradené všetky krivdy. Túto satisfakciu nepopierame, ale Starej zmluve ide v prvom rade o Božie právo v našom svete.

Pravdivo vzaté, aj v Starej zmluve sú aspoň náznaky toho, že mlčanie o vzkriesení nás

Nemá zviesť k materializmu, k hmotárskemu sústredeniu sa na tento život. Už Starú zmluvu preniká poznanie, že Boh, ako Pán života, nebude kapitulovať pred smrťou. Tieto náznaky nájdeme v neskorších knihách Starej zmluvy, ktoré pre sadukajov neboli smerodajné (por. Job 19,25; Dan 12,2). Za záväzný považovali iba Zákon, teda 5 kníh Mojžišových. Farizeji prikladali rovnakú váhu aj Prorokom a Spisom, čiže ostatným knihám Starej zmluvy, ba aj širšej tradícii. Preto medzi farizejmi a sadukajmi existovalo veľké napätie. Badať ho aj v príbehu z prečítanej časti Lukášovho evanjelia. Podľa levirátneho, teda švagrovského, zákona (5M 25,5-10) sa  ovdovelá žena bez detí mala stať ženou brata zosnulého manžela (prípadne iného blízkeho príbuzného). Prvé dieťa zrodené z tohto manželstva bolo považované za dieťa zomrelého manžela. Išlo o „kaníkovskú“ záležitosť, čiže o dobový spôsob sociálneho zabezpečenia, nakoľko v oných časoch boli starobné, vdovské či sirotské dôchodky neznámou vecou. Zo švagrovského zákona sadukaji vyvodili záver: Boží zákon odporuje učeniu o zmŕtvychvstaní, veď komu by patrila žena, ktorá 6x ovdovela a vydala sa za 7 mužov po sebe?... Tak sa sadukaji dovolávali Božieho zákona ako argumentu proti vzkrieseniu, podobne ako sa dnes niektorí dovolávajú vedy. Boží zákon platí len pre tento svet, na onom svete by pôsobil zmätok - to bola mienka sadukajov.

V Ježišovej dobe teda stáli proti sebe zástupcovia kritického myslenia (sadukaji) a živej tradície viery (farizeji a zákonníci - rabíni). Na ktorú stranu sa postaví Ježiš?

Ježiš, ktorý odmietal farizejov pre ich samospravodlivosť a nemilosrdnú tvrdosť a odmietol aj zákonníkov (L 20, 9-19), sa nemôže stotožniť ani so sadukajmi. Sadukaji sa opierajú o Mojžišov zákon, zabúdajú však pritom, že Zákon nám bol daný pre tento svet ako pečať Božej starostlivosti o človeka, alebo ako výstražná tabuľa, upozorňujúca nás na nebezpečné miesta života; alebo tiež ako zrkadlo, v ktorom vidíme Božiu vôľu i svoju neposlušnosť.

Z Ježišovej odpovede  sadukajom si všimnime dve myšlienky.

(1) Ježišov pohľad na smrť. Ježiš vidí smrť reálne. Smrť má zatiaľ vládu nad životom, a to nielen v tom zmysle, že život ukončuje a všetko robí pominuteľným. Smrť je prítomná a vo všetkom úsilí, poriadkoch a predstavách života. Nabáda, priam ženie a núti nás k usilovnosti, k zaisteniu práva, vlastníctva a rodiny. Koľkí ľudia sa i v ťažšej chorobe dokážu zmobilizovať, keď vedia, že ich deti, rodina sú ešte nezaistené! Prejavy prítomnosti či hrozby smrti možno nájsť všade. Až vzkriesení z mŕtvych sa „neženia, ani nevydávajú“ (v. 35 - podľa jedného rukopisu: nebudú „plodiť ani rodiť“). Iba na tomto pozadí pochopíme, prečo sa v blízkosti Pána Ježiša Krista - Kniežaťa života, učeníci stávali oprostení od starostí a ochotní všeličoho sa vzdať (por. Mk 10,28). Tu, pri Ježišovi povolil tlak a ohrozenie smrťou, ktorá človeka núti ľnúť k časnému a tvoriť si z neho ilúziu večnosti. Ježiš vidí časné hodnoty pozitívne, ale ľudia si z nich robia záruku proti smrti a zmaru.

(2) Druhou myšlienkou je Ježišov prekvapivý pohľad, keďže aj v knihách Zákona objaví svedectvo o zmŕtvychvstaní. Ukazuje naň i titul: „Boh Abrahámov, Izákov a Jákobov“. Živý Boh si neponechal život iba pre seba. Boží pohľad spočinul na praotcoch, Jeho pohľad spočinie aj na nás. Na ako dlho? Iba na 40 či 70 rokov, čo je len okamih z večnosti? A potom vari zmizneme z Božích očú, z Božej evidencie? - Nie, s človekom, ktorý Mu uverí, Pán Boh nezdieľa svoj život iba na ohraničený čas. Boh nie je pre veriacich Bohom na dobu určitú. Jeho pohľad nie je pohľadom chladného, voči nám ľahostajného pozorovateľa, ktorý na nás hľadí bez záujmu. V Božom pohľade lásky je dôvod našej nádeje. Kto verí Bohu, ten čaká - i za tou poslednou hranicou, ktorou je smrť.

Tým, čo Ježiš hovorí, mohol „zabodovať“ u zákonníkov. Oni sa márne pokúšali nájsť argument, dôkaz proti sadukajom. A tu práve jeden počujú. - Od Ježiša. Počujú ho však zbytočne, lebo živého Boha si sami zakliali do príkazov a zákazov. Náš text sa končí slovami, že Ježiša „sa viac na nič neodvážili spýtať“ (v. 40). Nikto Pána Ježiša nezíska na svoju stranu proti strane opačnej. Nechytia Ho do pasce. Jeho múdrosť ich umlčala a mlčanie protivníkov je tiež zjavením Kristovej moci.

Veríme v Boha, ktorý má moc kriesiť i mŕtvych, v Ježiša Krista, ktorý je mocnejší ako smrť (por. Zjav 1,17-18). Pán Boh si neponechal život iba pre seba. Keď sa lúčime s našimi milými, či keď na nich spomíname, smieme sa potešovať, že ako Boží pohľad spočinul na našich drahých, tak spočinie aj na nás. - Nezmizneme z Božej evidencie.  S človekom, ktorý Mu uverí, Pán Boh nezdieľa svoj život iba na ohraničený čas. Jeho pohľad nie je pohľadom chladného, pozorovateľa, ktorý sa na nás díva bez záujmu. V Božom pohľade lásky je dôvod našej nádeje. Kto verí Bohu, ten čaká - i za tou poslednou hranicou, ktorou je smrť.  Amen.

Pramene:
Miroslav Heryán: Homiletická prípravka na 32. NE v mezidobí „C“; in: mes. Getsemany 1995 (vyd.Síť, Praha 1995);  
Bengt Pleijel. Brána viery otvorená, (vyd. Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1992) .