1.adventná nedeľa

Text: 1. Mojžišova 8,1-14

Milí: bratia a sestry!

Pri rôznych živelných a iných katastrofách si priam s úľavou vydýchneme, keď sa skončia, keď sa ich podarí zastaviť. Ľudskú katastrofu, katastrofu hriechu, sa nepodarí zastaviť nijak ináč, ako novým Božím začiatkom. Preto s radosťou a vďakou vstupujeme do Adventu. Veď Advent je pripomenutím nového Božieho počiatku s nami.

Advent nás uisťuje o tom, čo sme počuli aj v úvode príbehu o konci potopy: Boh sa rozpomenul. Je to jedna z najslávnejších biblických viet: Boh sa rozpomenul. Pán Boh myslí na teba, na mňa. Ďalšia budúcnosť ľudstva i každého z nás je možná, iba keď sa Pán Boh na nás rozpomenie - na nás, svoje stvorenia.  

Všimnime si: Boh sa rozpomína na Nóacha, myslí na neho, keď nebolo nikoho iného, kto by si na Nóacha a jeho najbližších spomenul. Ak máš dojem, že nik na teba nemyslí, že si v zajatí svojej bezmocnosti, osamelosti, previnilosti, v zajatí svojho zápasu so zlom v tebe i okolo teba, pripomeň si slová: Boh sa rozpomenul. - A vedz, že Božia milosť aj pri tebe - pri nás pôsobí koniec skazy. Bohu vďačíme za to, že žijeme, že nás v Ježišovi Kristovi vytrhol z jamy zabudnutia - z priepasti skazy.

Keď sa udeje nešťastie, ľudia sú ochotní modliť sa. Po pohrebe alebo pri výročí úmrtia prídu do kostola aj tí, ktorí inak neprídu. - Je to dobre, nič proti tomu. Nech nás však nie len nešťastia, tragédie či úzkosti vedú k modlitbám, ale aj Božia záchrana, Bohom darovaná možnosť nové začiatku. Ak nám Advent pripomína, že Boh sa na nás rozpomenul, ďakujme za to Pánovi - tu  kostole, na ďalších stretnutiach pri Božom slove, ale aj celým životom, celou našou životnou orientáciou.

Boh sa rozpomenul, to neznačí, že Mu iba prebleskla myšlienka na nás. Keď sa Boh rozpomenul na Nóacha, znamená to, že chcel s ním nadviazať - obnoviť spoločenstvo.

Keď kupujeme vianočné darčeky, je to výrazom toho, že si na nejakého človeka spomenieme, že na neho myslíme a chceme pre neho čosi spraviť: napísať mu pozdrav, poslať mail či sms-ku, venovať mu dar. - Chceme s ním nadviazať, obnoviť spoločenstvo. V obnove spoločenstva tkvie pravá krása Adventu a Vianoc.

V Advente máme viac možností pristúpiť k Večeri Pánovej. Neberme to iba ako zvyk; v nijakom prípade ako povinnosť. Pozvaniu k Večeri Pánovej rozumejme ako vzácnej ponuke obnoviť spoločenstvo s Pánom Ježišom Kristom, prijať Jeho milosť, utvrdiť sa v tom, že sme milovaní Boží, že Pán Boh na nás pamätá. - Že On chce pôsobiť koniec tomu, čo nás duchovne kazí.

Boh sa rozpomenul na človeka, ustáva dážď, končí potopa a koráb záchrany spočinul na bezpečnom mieste. Pán Boh nás mnohokrát vedie k bezpečiu, k pokoju cez búrky žitia. Dokonca aj keď súdi, robí to v záujme presadenia života.

Nejedného pacienta - napríklad spomedzi diabetikov - je možné zachrániť len za cenu amputácie chorobou zasiahnutej končatiny. Aj Boh súdi nie preto, že by Mu pustošenie spôsobovalo radosť; cieľom Božieho trestu nie je zničenie, ale očista. Tak aj potopa nebola zničením života, ale Božím súdom nad popretím, rozkladom všetkého životodarného. Boží trest je skutkom očisty, slúži pozitívnym zámerom - aby vyrástlo nové, bohabojné pokolenie.

Koniec potopy sa udial tak, že Boh poslal vietor. Hebrejský výraz pre vietor je „rúach“. To isté slovo Biblia používa pre Ducha Božieho. Boh svojím Duchom pôsobí pokoj. Počiatok nového života je, vtedy i dnes, Božím dielom. Boh nechá doplávať svoju loďku záchrany k bezpečným brehom. To nám pripomína Ježišovo pozvanie, v Advente tak aktuálne: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!“ (Mt 11,28) Kto dôveruje Božiemu slovu, dopláva k brehu spásy, do Božieho prístavu pokoja.

Loďka býva symbolom pre cirkev. Od Pána Ježiša máme zasľúbenie (por. Mt 16,18), že navzdory útokom nečasu, loďka Jeho cirkvi dopláva do Božieho odpočinku. Ktosi napísal, že cirkev je ako stará veľká loď. Škrípe, kolíše sa a niekedy je nám z jazdy v nej nevoľno, pretože ju tvoríme my, hriešni ľudia. No dopláva tam, kam mieri. Vždy doplávala a dopláva - až do konca vekov - s nami, a ak o to nestojíme, aj bez nás. Advent je pozvaním byť povedomým, pasažierom v tejto lodi - korábe záchrany, ktorým je Kristova cirkev.

Tí, ktorí sú zachránení, majú zodpovednosť za krajinu. Ako kedysi Adam mal starosť o všetko stvorenie, tak sa má o zem a život na nej starať Nóach. Na začiatku nového života počujeme o vypustení krkavca (v. 8). Biblia tu polemizuje s literatúrou pohanov, ktorá tiež poznala príbeh o potope. V babylonskom epose o Gilgamešovi sa krkavec nevracia, čo znamená, že skaza je dokonaná. Vody opadávajú a krkavec má čo jesť - bude sa živiť mŕtvolami utopených.

V Biblii krkavec poletuje sem i tam, stále sa vracia. Potopa teda nie je príbehom o absolútnej skaze života, v ktorom je miesto už len pre požieranie mŕtvol; kde nastáva krkavčí vek. Krkavec nie je poslom nového Božieho začiatku. Týmto symbolom je holubica. Bezbranný a pokojný vták. Jediný, ktorý sa (spomedzi vtákov) mohol používať ako obeť Bohu. Prvý živý nad skazenou zemou nie je nikto iný ako bytosť pokojná - tichá, bezbranná a súca k obeti - holubica.  Preto je pri Ježišovom krste symbolom Ducha Svätého práve holubica (Mt 3,16). A našou úlohou je v pokoji, bez zákernosti a obetavo sa starať o zem.

Holubica nenesie v zobáčiku čosi z mršín utopených, neurve čo sa dá, nie je poslom krkavčieho veku. Prilieta s čerstvým olivovým listom, symbolom pre Advent tak príznačným: Prichádza Ten, ktorý žije i dáva nový život, ktorý nás zachraňuje obetovaním samého seba a zástupy ho vítajú olivovými ratolesťami (Mt 21,1.9), Symbolizujú pokoj, mier. V onej dobe boli olivové ratolesti bielou vlajkou v rukách porazených, ktorí prosili o zmilovanie. Nie náhodou sa odohráva Ježišovo zatknutie na Olivovom vrchu (L  22,39-47); Jeho trýzeň a milosť, ktorú nám  svojou obeťou získal, spolu súvisia.

Príbeh o konci potopy svojimi náboženskými symbolmi ukazuje na Advent (príchod) Ježiša Krista. Vody opadli, zem bola znovu suchá - začína nový život. - Život z Ducha Božieho, život kristovský - veď Kristus zachraňuje tento svet, celé ľudstvo, každého z nás. A tak sa tešme a plesajme: Katastrofu hriechu zastavuje nový Boží začiatok a život v zmierení s Bohom, pokoji, bezbrannosti a obetavej službe blížnym, smieme žiť i my (por. F 4,5; Mt 10,16b; R 12,1b). Amen.

Literatúra:
Štěpán Hájek: Příběhy nových počátků (vyd. EMAN, Benešov 2004);
Bengt Pleijel: Ako bolo na počiatku (vyd. Polárka, Vavrišovo 2001);
Vladislav Žák: Na počátku (vyd. ECM v Evangelickém nakladatelství, Praha 1990);
Philip Yancey: Proč se obtěžovat s církví? (vyd. Návrat domů, Praha 2003).