Kázeň z evanjelických služieb Božích v Ružomberku, 7.11.2004

Návrat na úvodnú stránku

2. adventná nedeľa

Čítanie zo SZ: Izaiáš 11,1-10
Text: Evanjelium podľa Matúša 3,1-12
Modlitba: Dobrý Bože, Tebe vďaka, že máš nádej pre hriešnika. Tvojej láske sa zverujem, za záchranu Ti ďakujem. Amen.

Milí: bratia a sestry!          

V čítaní z 11. kapitoly prorockej knihy Izaiášovej sme počuli o spravodlivej vláde (Iz 11,3-5). - O tom, že tí, u ktorých by sme očakávali dravosť, silu a násilné dokazovanie ich prevahy, presadzovanie mocenských záujmov, budú v pokoji nažívať so slabými a bezbrannými (Iz 11,6-8). Počuli sme, že zem bude plná poznania Hospodina (Iz 11,9) a pohania, neveriaci ľudia, budú hľadať spasenie (Iz 11,10). Javí sa nám to ako správa z iného sveta. Veď v našom svete je nespravodlivosť veľká ako vody morí či oceánov; silní panujú nad slabými - nezriedka s cynickou bezohľadnosťou a bezbožnosť, nevera, ignorovanie Hospodina prekvitá.

Predsa, svet, v ktorom žijeme, v ktorom vládne bezprávie a hriech, je predmetom  Božej lásky. Vidíme to na skutočnosti, že Pán Boh svetu posiela svojich poslov. V prípade Jána Krstiteľa posiela Izraelu posla, aby osviežil dávne Božie sľuby (por. Iz 40,3 a Mt 3,3) - aby upozornil, že je - nastáva čas spásy.

V dávnych dobách mali králi viacero sídiel, hradov či palácov, v ktorých sa zdržiavali počas rozličných období roka. Keď sa kráľ napríklad chystal do letohrádku, poslal vopred herolda, svojho posla. Ten vyzýval ľud, aby sa na kráľov príchod dôstojne pripravil. Ak posiela Boh pred svojím príchodom svojich poslov, aby vyzvali ľud k pripravenosti, aby ho zaangažovali, dáva nám tým najavo, že Mu nejde iba o spravodlivé zúčtovanie. Zúčtovať s nami, nastoliť právo, to dokáže Pán Boh aj bez našej účasti.  Pán Boh posiela svojich poslov, lebo svet, ktorý tvoríme my, hriešni ľudia, je predmetom Božej lásky. A Boh mu ponúka, svoju milosť, spásu zadarmo - každému, kto príde.  Čítaj: Izaiáš 55,1-3.

Spása sa nedeje mimo nás. Neplatíme za ňu. Predsa jej máme byť otvorení. Spása nie je naša zásluha, no potrebujeme ju prijať. Spásu, Božiu milosť môžeme pripodobniť k vzduchu, ku kyslíku. Nevyrábame ho, neprodukujeme, ale potrebujeme ho dýchať. Zrejme vás manželia/manželky, rodičia či deti nechvália: Ferko, Martin..., ty si dnes už toľko hodín pekne dýchal... Na prijatí spásy, či kyslíka, nie je nič záslužného, ale bez ich prijatia sa žiť nedá.

Ján Krstiteľ oznamoval, že spása je tu: „Priblížilo sa nebeské kráľovstvo“ (Mt 3,2b). Prichádza Spasiteľ. Už samé očakávanie Spasiteľa má duchovné i etické dôsledky. Veď ani vzácne ľudské návštevy nečakáme so založenými rukami, ale usilovne upratujeme, očisťujeme svoje príbytky od všetkej špiny, nečistoty. I v duchovnom zmysle platí: Niet nového života, pokoja radosti a bezpečia bez pokánia. Lepšieho a krajšieho života sa u seba, ani vo svete nedočkáme, bez zúčtovania so všetkým starým, hriešnym, s tým, čo sa nepáči Pánu Bohu. Pokánie nie je naša zásluha na spáse, naše platidlo za ňu. Avšak ináč, ako v pokání, spásu prijať nemožno. Čítaj: Matúš 3,5-6.

Zvesť Jána Krstiteľa volala k pokániu ľudí jeho doby, no volá k nemu i nás. Ján nebol prvý, kto vyzýval k pokániu. Robili tak už viacerí  proroci pred ním (por. Iz 1. kap.; Jer 7,1-11; Oz 6,1-3; Mich 6,8  a. i.). V Jánovej zvesti je predsa čosi nové; konkrétne dvoje:

(1) K spáse sú pozvaní všetci. Pre nikoho nie je možnosť spasenia  uzavretá. (Ani pre bývalých komunistov či tými, ktorí neprešli lustráciami).

(2) Pokánie nie je konečná stanica, v zmysle: Vyznám Pánu Bohu svoje hriechy - informujem Ho o nich a hotovo... s Hospodinom sme si kvit... Pokánie je kľúč k schopnosti otvoriť oči a uši - k prevzatiu Božieho daru. Ján hovorí: vydávajte ovocie hodné pokánia. (Mt 3,8) Dajte pozor, aby vás nik nenachytal nepripravených, ako tých, ktorí majú plné vrecká Božích darov, ale nestihli - nenašli si čas ani ochotu otvoriť ich, nieto ich správne používať. Nie je to tak neraz s nami? - Boh nás zahŕňa darmi svojej milosti a lásky ( - stačí spomenúť napr. dar Písma Svätého, modlitby, spoločenstva cirkvi, náboženskej slobody - ), ale my nemáme čas a ochotu otvoriť ich a správne používať. Dajme pozor, aby sa pokánie pre nás nestalo iba rituálom, ktorým by sme sa chceli poistiť pred Božím hnevom. Krstiteľ varuje svojich súčasníkov: Takéto „poistky“ nestačia. Ide o ovocie pokánia. O to, aby sa pokánie (v novozmluvnej gréčtine znamená tento termín zmenu myslenia /zmýšľanie podľa Božieho vzoru/) prejavilo v praktickom živote.

Pokánie nie je konečná stanica, ale kľúč k životu s otvorenými očami i ušami, k životu, v ktorom s vďakou prijímame Božie dary - vedome nachádzame čas otvoriť ich a správne používať. Bez tohto - bez ovocia pokánia, bez pokory, v ktorej sme odkázaní na Božiu milosť, by aj o nás platilo: „Vreteničie plemä!“ (Mt 3,7) - Zostala by nám len zvesť Božieho súdu.

Pán Boh svet vskutku súdi. - Oznamuje svoj súd. Čítaj: Matúš 3,10.12. Nie však preto, aby sme sa triasli strachom, spanikárili, upadli do rezignácie - nič sa neoplatí, aj tak nás Boh odsúdi. Boh stojí o to, aby súd bol vstupnou bránou k pravému pokániu, k životu, v ktorom sme ochotní prijať Božiu milosť a napriek predošlým nezdarom, omylom a karambolom, vydávať ovocie hodné pokánia.

Takýto nový život nedokážeme žiť zo seba, z vlastných síl. On sa môže vydariť jedine pod vplyvom Toho mocnejšieho, ako je Ján Krstiteľ (Mt 3,11). - Keď sa v dôvere poddáme vláde Pána Ježiša Krista, ktorý je silnejší ako všetky zlé vplyvy, falošné sľuby a pokušenia. On nás volá k sebe. Je silnejší ako zlo (por. 1J 3,8b) a stačí na všetky naše staré hriechy a zlozvyky, ktoré nás zotročujú. Ktosi o Ježišovi napísal: Z Betlehema (pozn. Betlehem = Dom chleba), z domu chleba vyšiel, aby sa nám stal chlebom života. Smieme sa Ním posilniť pri Večeri Pánovej: Poď a prijímaj! Vezmime Jeho dary a používajme ich. Amen.                  

S použitím myšlienok Miroslava Heryána, Jana Konzala a, Luďka Rejchrta.

- späť -