ECAV Ružomberok

Piesne: 347, 628, 291, 606
Kázňový text: Luk 15, 11- 24

Ján vo svojom evanjeliu napísal: Boha nikto nikdy nevidel, ale jednorodený Syn Boží, ten nám Ho známym učinil. Týmto príbehom nám urobil Pán Ježiš Kristus svojho Otca oveľa známejším.

Tento starý príbeh nám vždy nanovo odkrýva srdce nášho Otca, ktorého máme v nebesiach. Je veľmi užitočné sa k nemu občas vrátiť a pripomenúť si, ako to s nami Boh myslí.

Keď sa pozeráme na tých dvoch synov Otca, vidíme obraz dnešného ľudstva a zároveň seba. Hoci toto podobenstvo nesie názov o stratenom synovi, v skutočnosti je o dvoch stratených synoch. Ak by sme čítali celý príbeh, zistíme, že obaja boli stratení. Obaja vnímajú otca ako nepríjemnú záťaž pre ich život a budúcnosť.

Ale ani my nie sme iní. Je pre nás príjemnejšie, ak si o našom živote môžeme rozhodovať sami a bez Boha. Takí sme.

Otče, daj mi podiel so svojho majetku. Tak sa modlia mnohí.( daj nám zdravie, úspech, požehnanie). Takto mnohokrát vyzerajú naše modlitby: DAJ – PROSÍM SI. Správame sa k Otcovo ako k čašníkovi alebo sluhovi. Dokážeme sa tešiť z mnohých vecí, ktoré nám dáva, ale nedokážeme sa tešiť z Otcovej lásky. Ak aj na Boha myslíme, je to väčšinou vtedy, keď nám tečie do topánok. Je nám tesno v Božej blízkosti. Chceme požehnanie od Boha, ale byť od Neho nezávislí.

Mladší syn si drzo vypýtal svoj podiel, ktorý by raz po otcovej smrti zdedil. Týmto spôsobom odštartoval svoju kariéru. Určitý čas to bez Oca ide. Kým má otcove peniaze, nič mu nechýba. Ale nič netrvá večne. Napokon skončil tam, kde ho to pred tým ani vo sne nenapadlo – pri sviniach. V živote bez Boha sa človek často dostane tam, kde pôvodne vôbec nechcel.

Keď je na dne prichádza k sebe – vstúpil do seba. Často v živote z nášho neúspechu obviňujeme druhých ľudí. Blízkych, priateľov, rodičov alebo manželských partnerov.
Mladší syn si myslel, že nepriateľom jeho životného úspechu je jeho otec a práca na statku. Až keď sa dostáva na dno, až vtedy spoznáva svojho skutočného nepriateľa. Tým skutočným nepriateľom je on sám. Človek žijúci bez Boha je mnohokrát nebezpečím sám pre seba aj pre ostatných.

Kým sa na seba pozeráme so záľubou, kým sa pred sebou aj Bohom ospravedlňujeme, niet nám pomoci, len sa od Boha vzďaľujeme.

Bratia a sestry, mali by sme vedieť, že po celý ten čas Otec na nás čaká. Tak ako Otec čakal v podobenstve na svojho syna. Taký je Boh. Kým my plánujeme svoj život bez Neho, On čaká na náš návrat.

To, že syn vstúpil do seba mu pomohlo urobiť rozhodnutie: Vstanem a pôjdem k Otcovi. To, čo zmenilo jeho údel, bolo jeho rozhodnutie - vstal a išiel. Nestačilo len vedieť, že má otca, ktorý je doma. On potreboval vstať a ísť. Je mnoho tých, ktorí veria, že Boh existuje. majú o Ňom pomerne veľa informácii. Ale čo im to pomôže, keď nevstanú a nejdú k Nemu. Boli pokrstení, aj konfirmovaní – sú synmi Božími – ale sú od Neho tak vzdialení. Kresťanom sa človek stáva pri krste, ale zostáva ním, ak žije v Božej blízkosti. Ani naše deti nie sú kresťanmi len preto, že sa narodili v kresťanských rodinách. Billy Graham zvykol hovorievať: to, že sa človek narodí v garáži neznamená, že je auto. Dieťa, ktoré sa rodí do kresťanskej rodiny sa stáva kresťanom v krste, ale zostáva kresťanom ak nasleduje Ježiša Krista a žije v Jeho prítomnosti. Mladšiemu synovi by nepomohlo len vedomie, že jeho otec existuje. Jeho život zmenilo to, že vstal a vrátil sa k nemu. Toto potrebujeme aj my.

Chcem povzbudiť aj vás milí rodičia, ktorí prinášate dnes Leu ku krstu, aby ste ju viedli nielen k vedomiu, že Boh existuje, ale aj do Božej blízkosti. Vy sami žite v spoločenstve s Bohom a tak je buďte   príkladom v tom, ako žiť v Božej prítomnosti, ako počítať s Bohom, ako Ho nasledovať v každý všedný deň.

Otec vyzerá svojho syna, a keď ho uvidí, beží mu v ústrety. To čítame vo verši dvadsiatom. Ak pozorne čítame tento príbeh všimneme si rozdiel medzi rečou, ktorú si syn pripravil a tou, ktorú skutočne povedal. Nedokončil ju, nepovedal všetko. Viete prečo?

Skôr ako ju mohol dokončiť, otec ho vyobjímal a prijal. A on si uvedomuje, že nechce byť len nádenníkom u svojho otca. V otcovom náručí prežil, aké úžasne je mať milujúceho a milosrdného otca.

Vtedy, keď si reč pripravoval išlo mu hlavne o živobytie o zlepšenie situácie. Toto bol motív, prečo sa rozhodol vrátiť. Ale v otcovom náručí si uvedomil, ako je to dobré, keď je milovaný, keď je doma. Synovstvo je pre neho dôležitejšie ako jedlo a blahobyt.

Milý brat, milá sestra, bez ohľadu na to, kde sa nachádzaš (ako ďaleko si) akú bolesť prežívaš a aké pochybnosti máš, Otec Ťa čaká. On Ťa vyzerá. Ak sa rozhodneš prísť k Nemu v Jeho prítomnosti sa mnohé zmení. Hlavne si uvedomíš, aké dobré je byť v otcovom náručí. Amen!

David Bázlik – zborový farár